Jacek Hugo-Bader: Kolymské denníky

Kolymská magistrála v ruskej Sibíri je jedinou pozemnou spojnicou medzi Magadanom, ležiacom pri Ochotskom mori, a Jakutskom. Cestu holými rukami stavali vyhladovaní väzni ruských ľadových lágrov. Najdlhší cintorín na svete meria dvetisícdvadsaťpäť kilometrov, no hovorí sa, že keby ste chceli poukladať obete Gulagu po celej dĺžke tejto cesty, nepomestili by sa na ňu všetci.

Kolymské denníky

Ruský štátny aparát vedený Stalinom posielal do sibírskych lágrov, často označovaných ako Osvienčím bez plynových komôr, kriminálnikov (ozajstných zločincov, aj tých, čo iba ukradli fľašu kolchozného mlieka, aby nakŕmili hladné deti), politických väzňov, vojnových zajatcov. Mužov aj ženy bez rozdielu. Moslimov, židov aj kresťanov – všetko jedno. Kolyma nebola prieberčivá. S rovnakou intenzitou mlela nepohodlných Rusov, Tatárov, Japoncov, Lotyšov, Estóncov, Nemcov, Poliakov… Spolu, podľa precíznej americkej novinárky Anne Applebaumovej, autorky obsiahleho diela Gulag, zomrelo v lágroch vyše dva milióny sedemstotisíc ľudí. Presný počet obetí nepozná asi nikto. V každom prípade súčasní zlatokopi, ktorí si dnes na Kolyme zarábajú na živobytie hľadaním zvyškov zlata, čo nestihli vydolovať sibírski otroci, dodnes vyhrabávajú ľudské kosti, občas dokonca aj celé, mrazom zakonzervované telá. Ak máte pocit, že na tomto mieste duchov, v kraji s príšernou minulosťou, nie je možný život, ste na omyle. Obyvateľov síce ubúda, mestá a osady sa postupne vyľudňujú, ale stále ich tu žije dosť. Poľský reportér Jacek Hugo-Bader sa rozhodol absolvovať neľahkú cestu, aby zistil, čím si týchto ľudí Kolyma k sebe pripútala.

“Cestujem na Kolymu, aby som videl, ako sa žije na takom mieste, na takom cintoríne. Najdlhšom na svete. Dá sa tu vôbec milovať, smiať sa a kričať od radosti? A ako sa tu plače, ako sa plodia a vychovávajú deti, ako sa tu zarába na život, pije vodka a umiera? O tom chcem písať. Aj o tom, čo sa tu jedáva, ako sa tu ryžuje zlato, pečie chlieb, modlí, lieči, sníva, bojuje, bije.” (Jacek Hugo-Bader)

Jacek Hugo-Bader odštartoval svoju kolymskú púť v Magadane pri Ochotskom mori v sobotu, 18. Septembra 2010. Inšpiráciou a spoločníkom na ceste mu boli Kolymské poviedky Varlama Šalamova – významného ruského prozaika a básnika, ktorý v pracovných lágroch strávil dokopy 17 rokov a celý zvyšok svojho života venoval zaznamenávaniu spomienok na Kolymu.
(pokračovanie článku nižšie)

Prečítajte si tiež
Varlam Tichonovič Šalamov a jeho spomienky na Koly... Keď som si pred letom kúpila knihu Varlama Šalamova Kolymské poviedky, sľúbila som, že sa podelím o svoje dojmy. Neprináleží mi však písať recenziu na...
Ryszard Kapuscinski: Impérium Ak by som mala čo najstručnejšie charakterizovať knihu poľského novinára Ryszarda Kapuscinskeho Impérium, asi by som povedala, že sú to fotografie And...
Garry Kasparov: Zima přichází Garry Kasparov Varovanie a výzva. V týchto dvoch slovách je zhrnutý odkaz ruského šachového génia Garryho Kasparova. Autor varuje demokratické kra...

Poľský reportér absolvoval Kolymskú cestu autostopom. Iná možnosť prepravy, ako nasadnúť niekomu do auta, tu podľa neho neexistuje. Získal tak skvelú príležitosť na dlhé rozhovory s tými, ktorým je Kolyma domovom. Spovedal svojich “poputčikov”, ale aj ľudí, ktorých stretával vo vymierajúcich mestách a dedinách. Postupne spoznával zvláštnu atmosféru Kolymy, mentalitu jej obyvateľov, spoločenské, aj prírodné podmienky, v ktorých žijú. Dohodnuté, aj náhodné rozhovory, zážitky zo stretnutí a zo samotnej cesty, pocity a vnemy zapisoval formou denníka. Mozaiku získaných informácií a skúseností zliepal dokopy vlastnými úvahami, porovnával s tým, čo Varlam Šalamov zachytil vo svojich poviedkach dávno pred ním. Podarilo sa mu tak vytvoriť ucelený obraz kraja s neslávnou minulosťou, nad ktorým sa dodnes vznášajú duše nevinných obetí jedného z najtvrdších totalitných režimov v dejinách ľudstva.

Kolymské denníky mi robili spoločnosť počas letnej dovolenky v poľských Tatrách (aká náhoda, že som si zvolila práve poľského autora). Možno si poviete, že taká pochmúrna téma nie je ideálnym dovolenkovým čítaním, ale pre mňa to bola skvelá voľba. Tešila som sa z toho, že sa na dôležitý obsah môžem nerušene sústrediť, že nemusím odskakovať k sporáku a špinavým riadom, že nie som nútená svoj čas deliť medzi knihu a prachovku. Je pravda, že niektoré pasáže sa nečítajú ľahko, ale občas je dobré, ak vás niečo drží pri zemi. Každý deň. Aj počas dovolenky, ba dokonca práve v takýchto chvíľach absolútnej pohody. Reportáž Jaceka Huga-Badera z Cesty vo mne zanechala hlboký dojem a po jej dočítaní ma pochytila clivota, akú prežívam zakaždým, keď dočítam niečo dobré. Knihu som síce po návrate z dovolenky odložila do poličky k ostatným absyntovkám, ale v hlave mi ešte dlho rezonovali mnohé jej myšlienky a odkazy. Slovenské vydanie Kolymských denníkov je pre mňa ďalším dôkazom, že ľudia, ktorí stoja za Vydavateľstvom Absynt vedia, čo robia.

Keďže Jacek Hugo-Bader svoju púť absolvoval so zväzkom próz Varlama Šalamova v batohu a pomerne často sa vo svojich denníkoch opieral o jeho spomienky na Kolymu, odporúčam vám najprv si prečítať aspoň jednu z dostupných zbierok tohto ruského literáta. Nie je to, samozrejme, nevyhnutné, ale vďaka tomu môžete z Kolymských denníkov poľského reportéra vyťažiť omnoho viac.

 

Kolymské denníky

9.6

Aktuálnosť

8.0/10

Dôveryhodnosť

10.0/10

Udržanie čitateľskej pozornosti

10.0/10

Nové informácie

10.0/10

Celkový dojem

10.0/10

Pozitíva

  • Veľmi jasný a zrozumiteľný štýl a jazyk
  • Otvorenosť, úprimnosť autora
  • Hlboká sonda do útrob “zabudnutého” kraja

Negatíva

  • Žiadne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *