Ladislav Kováč: Prírodopis komunizmu
Spoločnosť podlieha evolúcii rovnako ako všetky prírodné organizmy. Prirodzeným výberom prechádzajú overené a fungujúce spoločenské systémy, tie nefunkčné a všeobecne neprospešné zanikajú. Pravidlá vývoja spoločnosti však doposiaľ nie sú v dostatočnej miere preskúmané a preto akákoľvek snaha vniesť do viac-menej náhodného systému racionalitu, končí neúspechom a zbytočnými konfliktami.
Podľa Ladislava Kováča prírodné vedy dokázali a celá história ľudstva potvrdzuje, že sme mýtofilné, hypersociálne, bojazlivé a hyperemocionálne živočíchy. Vonkajšie, prirodzené impulzy a náhoda určujú naše ďalšie správanie a vývoj. Európske spoločnosti sa takýmto historickým vývojom postupne prepracovali k demokracii. Pretože tento systém so svojimi inštitúciami úspešne prešiel náročným “výberovým konaním”, najlepšie zohľadňuje vyššie menované základné črty ľudskej prirodzenosti a teda sa ukázal pre fungovanie ľudskej spoločnosti ako najlepší. Problém je, že vývoj spoločnosti ovplyvňujú mnohé faktory, medzi inými aj vedeckotechnický pokrok. Ten je v súčasnosti taký rýchly, že evolučné inštitúcie spoločnosti už s ním nedokážu držať krok. Rýchlosť formovania inštitúcií prirodzeným spôsobom je primalá, variácie sa nestačia prispôsobovať a stabilita spoločenských inštitúcií je ohrozená. Pomôcť by mohli vopred uvážené racionálne zásahy, no keďže ľudstvo stále nemá dostatok vedomostí v oblasti kultúrnych a sociálnych vied, umelý zásah do fungovania spoločnosti by mohol viesť ku katastrofe. Dôkazom sú podľa Ladislava Kováča dva umelo vytvorené totalitárske režimy minulého storočia – nacizmus a komunizmus.
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
Autor si pre svoj výskum vybral komunizmus, pretože s ním mal jednak osobnú skúsenosť (na vlastnej koži zažil tienisté stránky totalitárskeho systému 20. storočia) a jednak tento systém pretrval niekoľko rokov a od svojho vzniku až po pád prešiel niekoľkými vývojovými fázami, na ktorých sa dajú ukázať nielen zmeny prirodzeného správania dotknutých ľudí, ale aj ich následná deformácia. “Komunistický experiment” vychádzal z marxistickej ideológie, ktorej základom bol historický materializmus. Ten videl príčiny rozvoja spoločnosti a jej zmien v ekonomike a technológii. Hybnou silou vývoja spoločnosti podľa marxisticko-leninskej filozofie je teda “materiál”. Komunizmus na tomto základe umelo zaviedol nové, prísne vedecké a racionálne spravovanie spoločnosti riadené centrálnou a neobmedzenou mocou, vytvoril beztriednu spoločnosť a inštitúciu plánovaného hospodárstva, čím však ľudí obral o dostatok nových impulzov, zdeformoval ich a ochudobnil spoločnosť o ďalší prirodzený vývoj. Ladislav Kováč prirovnáva evolučný vývoj spoločnosti k ozubenému kolesu so západkou, ktorá bráni v spätnom chode a núti tak koleso pohybovať sa iba dopredu. Znegovaním existujúcich inštitúcií komunizmus vylámal pomyselné zuby na kolese a zaradil spiatočku. Pokus o racionalizáciu spoločnosti tak podľa autora štúdie viedol k úplnemu opaku – k iracionalizácii a takzvanej “savanizácii” sociálneho systému. Narušením biodiverzity bola zároveň zničená stabilita celého ekosytému, čo bolo príčinou jeho zániku.
Komunizmus postavený na marxisticko-leninskej ideológii zdeformoval základné črty ľudskej prirodzenosti natoľko, že spoločenský systém môže na prirodzenú evolučnú cestu opätovne priviesť iba úplne nová, bývalým režimom nepoznačená generácia, čo podľa autora môže trvať aj viac ako šesťdesiat rokov. Aj preto Ladislav Kováč považuje pád komunizmu a prvé roky po ňom za tretiu fázu totalitárskeho režimu, ktorá podľa neho tiež stojí za dôsledné štúdium. V tejto súvislosti totiž vyjadril zaujímavú myšlienku. Vyspelé západné kultúry chápu postkomunistickú tranzíciu ako opakovanie cesty, ktorú ony už dávno majú za sebou. Podľa Kováča sa však “nedá vylúčiť, že krajiny, ktoré prešli komunizmom, zažili len v zrýchlenej podobe to, čo postupne postihuje aj krajiny zrelých demokracií.” (str. 157) Naráža pritom na silnejúci materializmus úpadok mravného a právneho systému, narastajúci individualizmus a nebývalú nerovnováhu medzi utrpením a potešením. Evolúcia by podľa všetkého skôr či neskôr vyriešila aj tento problém. Fakt ale je, že na evolučný vývoj nie je pri súčasnom rýchlom vedecko-technickom pokroku čas. Podľa Ladislava Kováča je teda osudovou otázkou 21. storočia, či ľudstvo dostatočne rýchlo pokročí v poznaní ľudskej prirodzenosti natoľko, aby bolo schopné kontrolovať a riadiť svoje vlastné inštitúcie tak, aby sa zabránilo zbytočným konfliktom a katastrofám podobných tým z minulého storočia.
Prírodopis komunizmu prináša čitateľovi dôkladnú vedeckú analýzu nefunkčného spoločenského systému – od okolností jeho vzniku až po jeho samotný pád. Autor sa na komunizmus nepozerá ako na systém, ktorý patrí minulosti, ale optikou prítomnosti ho vníma ako nevydarený pokus s ďalekosiahlymi následkami, ako lekciu, z ktorej sa máme poučiť. Kniha je prioritne určená odbornej verejnosti a vzhľadom na použitú, prísne vedeckú terminológiu, sa laikovi nečíta ľahko. V závere knihy autor navyše prechádza do náročných filozofických úvah, ktoré od čitateľa vyžadujú vysokú mieru koncentrácie. Z hľadiska pochopenia najdôležitejších a najpodstatnejších myšlienok však nie je nevyhnutné, aby čitateľ porozumel každému použitému vedeckému termínu v knihe. Navyše si myslím, že dôležitosť autorovho odkazu ďaleko presahuje cieľovú skupinu, ktorej je vedecká štúdia prioritne určená. Ak sa teda do nej rozhodnete “zahryznúť”, nenechajte sa odradiť úvodnými, vysoko odborne ladenými kapitolami. Zvyšok knihy ponúka prekvapivé, jasné a logické vysvetlenia k historickému aj súčasnému spoločenskému dianiu, ktorého súčasťou je každý z nás.
Ladislav Kováč – slovenský biochemik a pedagóg (tesne po prevrate v roku 1989 aj prvý minister školstva a neskôr veľvyslanec ČSFR pri UNESCO) na vlastnej koži zažil tienisté stránky komunizmu. Po čistkách, ktoré nasledovali po vojenskej okupácii v roku 1968 bol prepustený z Katedry biochémie Univerzity Komenského a pracoval najskôr ako klinický chemik v psychiatrickej liečebni a neskôr ako vedecký pracovník v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV. V súčasnosti je opäť profesorom Katedry biochémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave a vedúcim výskumu.