Victoria Mas: Bál šialených žien

Dobrá kniha nemá prinášať iba pútavý príbeh, nemá byť výlučne nástrojom vyplnenia voľného času, zdrojom napätia či zábavy. Dobrú knihu nemáte iba čítať. Akokoľvek absurdne to znie, ale dobrá kniha sa s vami má v prvom rade rozprávať. Čítanie má byť rozhovorom, v rámci ktorého kladiete otázky, alebo si odpovedáte na tie, ktoré sú vám kladené. Subtílny román Bál šialených žien od francúzskej autorky Victorie Mas je úžasným partnerom pre dialóg. 

“…nijaká pravda nemôže očistiť meno, ktoré už pošpinila lož.” (str. 148)

V roku 1656 kráľ Ľudovít XIV. založil tri ústavy na koncentráciu (nie na liečenie) duševne chorých. Salpetriére bol určený pre ženy. Neskôr budova slúžila ako ženská väznica. Až v 19. storočí, predovšetkým vďaka objaviteľovi neurológie a jednému z najväčších francúzskych učiteľov medicíny – Jean-Martin Charcotovi, sa Salpetriére stal skutočným ústavom pre choromyseľné ženy. Najväčšia neurologická klinika svojej doby v Európe bola hlavným centrom hypnózy vo Francúzsku. Tridsaťštyriročná autorka Victoria Mas vsadila dej Bálu šialených žien do roku 1885, keď v ústave pôsobil práve Charcot. Historickú postavu významného neurológa si požičala do svojho románu, rovnako ako aj jeho pokusy, pomocou hypnózy dokázať organický základ hystérie.

Bál šialených žien

V parížskom ústave pre choromyseľné ženy žije asi stovka pacientok, ktoré spoločnosť označila pečaťou nenormálnosti. Každá z nich sa tu snaží vysporiadať so svojím osudom. Niektoré našli v ústave pokoj a zmierenie, iné zúfalo túžia vrátiť sa do bežného života, ku svojim rodinám a deťom. Sú tu manželky, matky, dcéry. Dievčatá, aj zrelé ženy. Niektoré sú melancholické, iné trpia depresiami, ďalšie hystériou. Zbavené svojprávnosti, bezpečne ukryté pred zrakom verejnosti. Šialené ženy – zatratené existencie, o ktoré už nikto nestojí. Napriek tomu sú zdrojom zvedavosti a klebiet vyššej parížskej spoločnosti. V ústave sa preto každý rok v tretí pôstny štvrtok koná bál s pozvanými hosťami. O tento deň otvorených dverí je zo strany parížskej smotánky obrovský záujem. Každý chce totiž šialené ženy vidieť na vlastné oči. Rok 1885 je výnimočný. Do ústavu tesne pred bálom príjmu novú pacientku Eugénie, ktorú vlastná rodina dala zavrieť kvôli jej výnimočným schopnostiam. Mladá žena zamieša karty osudu hlavnej ošetrovateľky Geneviéve.

Autorke sa do subtílneho románu podarilo vtesnať tri dôležité témy. Odhaľuje, ako veľmi bol pre ženy 19. storočia neprístupný mužský svet. Svoj názor, prečo je to tak, naznačuje v úvode, prostredníctvom úvah jednej z postáv: 

“Dalo by sa povedať, že muži ženám kladú také prekážky ani nie tak preto, že nimi opovrhujú, ako preto, lebo sa ich obávajú.” (str. 48)

Román je zároveň kritikou pokrytectva parížskej spoločnosti, ktorá bez mihnutia oka a hlbšieho skúmania vytrhne jednotlivca z bežného života a odsúdi ho na pomalé umieranie za hrubými múrmi ústavu, aby potom mohla ďalej žiť z klebiet, zvedavosti a vzrušenia, ktoré jej prináša stretnutie s týmito “bláznivými” ženami na každoročnom bále – najväčšej atrakcii roka. 

“Bolo by žalostné, keby sa Salpetriere zmenila na ženský cirkus.”

“Ak narážate na verejné prednášky doktora Charcota, predstavujú to najúctyhodnejšie v tomto odbore.”

“A čo je teda ten bál? Nevedela som, že v nemocniciach sa vedie takýto spoločenský život.”

“Tento bál je pre pacientky rozpýlením a dáva im pocit, že sú v normálnom živote.”

“Rozptyľujete akurát vyššiu vrstvu.” (Str. 114)

A v neposlednom rade sa venuje otázkam viery. V románe oproti sebe stoja dva druhy viery – racionálna viera v hmatateľné veci (v tomto prípade pokroky medicíny) a viera vo veci, ktoré nemôžeme vidieť.

“Nemusíte v niečo veriť, aby to existovalo. Neverila som na duchov, a predsa existujú. Veriť v niečo nemusíme, nejakej viere sa môžeme oddať alebo ňou pohŕdať, no nedá sa poprieť to, čo sa pred nami objaví.” (Str. 143)

Čitatelia sa bližšie zoznamujú s osudmi štyroch postáv, z ktorých každá zastupuje inú vekovú kategóriu a iný spoločenský status, čím dáva najavo, že postavenie žien v spoločnosti nebolo jednoduché bez ohľadu na pôvod, či spoločenskú triedu. 

Je tu malá Louise, predčasne vyspelé dieťa, ktoré sa stalo obeťou zvrhlosti vlastného strýka a ani za hrubými múrmi nie je chránená pred mužskou žiadostivosťou. “Štrikérka” Therese, ktorá pre milovaného muža šliapala chodník, no nedokázala akceptovať jeho zradu a zo zúfalstva sa pokúsila zabiť. Eugénie – dievča z dobrej rodiny, ktorú vlastný otec nechal zavrieť iba preto, že má schopnosti, ktorým zvyšok spoločnosti nebol ochotný veriť… Svoje problémy však neriešia iba chovankyne. Aj hlavná ošetrovateľke Geneviéve, racionálna žena s neotrasiteľnou vierou v lekársku vedu, prísna autorita, no vnútorne nezmierená so stratou milovanej sestry, vďaka Eugénie, postupne prehodnocuje svoje životné postoje, aby nakoniec dospela k rozhodnutiu, ktoré jej duši prinavráti pokoj a stabilitu, hoc aj za cenu straty slobody. 

Dej historického románu Bál šialených žien je situovaný do 19. storočia, ale intenzívne sa prihovára aj súčasnému čitateľovi, respektíve skôr čitateľkám, keďže svojou témou oslovuje najmä (ale nie výlučne) ženy. Aj napriek náročným témam, ktoré v románe odznievajú, môžem povedať, že ide o oddychové čítanie. Knihu máte prelúskanú za jedno popoludnie. A možno si popri tom uvedomíte, podobne ako ja, že aj v 21. storočí behá po svete veľa “šialených” žien, ktoré by pár mužských jedincov najradšej umlčalo za hrubými múrmi ústavov.

Bál šialených žien

9.4

Atraktívnosť témy

10.0/10

Presvedčivosť príbehu

10.0/10

Udržanie čitateľovej pozornosti

9.0/10

Prekvapivé momenty

9.0/10

Záver knihy / Vyvrcholenie príbehu

9.0/10

Pozitíva

  • zrkadlo parížskej spoločnosti 19. storočia
  • román prináša hlboké myšlienky a nastoľuje morálne otázky
  • druh napätia, ktorý vám nedovolí odložiť nedočítanú knihu
  • uveriteľný príbeh vďaka použitým skutočným historickým faktom a postavám

Negatíva

  • želala by som si trochu iný záver, ale na druhej strane chápem zámer autorky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *