Christine Nöstlinger: Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej

Ak chcete dopriať svojmu dieťaťu kvalitné čítanie, určite si pri výbere knihy pozorne všímajte vydavateľa. Nos na dobrú detskú literatúru má napríklad Vydavateľstvo Verbarium. Knihy pre deti, ktoré vyšli pod ich menom, ma doposiaľ nesklamali, a preto som aj pri kúpe minuloročného vianočného darčeka išla na istotu. Príbeh z pera známej rakúskej autorky Christiny Nöstlinger Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej čítala moja jedenásťročná dcéra jedným dychom. A ja som bola na tom úplne rovnako. 

Dostať dnes deti k čítaniu je veľmi náročné, ale dobrá kniha dokáže zázraky. Je veľkým plusom, ak príbeh dokáže malého čitateľa zabaviť. Ak však vie do malých hláv nenápadne prepašovať aj náročnejšie témy a myšlienky, pričom berie ohľad na úroveň emocionálnej zrelosti tejto vekovej kategórie, potom takémuto dielu tlieskam a dokážem sa z neho dvojnásobne tešiť. 

Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej-sm

Jakub, alebo inak aj Pahýľ, ako ho od prvého ročníka volajú spolužiaci, žije po rozvode rodičov s otcom vo veľkom rodinnom dome. Jakubova mama je známa fotografka a väčšinu času trávi na cestách. Napriek tomu si na svojho syna vždy nájde čas a Jakub má s obidvomi rodičmi veľmi harmonický vzťah, ktorý rozvod nijako nenaštrbil. Jakubov pohodový život však naruší informácia o novej otcovej priateľke a jej neznesiteľnej dcére, ktorá sa stáva jeho spolužiačkou. Anna je mimoradne zvláštne stvorenie. Nezdvorilým správaním vytáča učiteľov a obľube sa neteší ani medzi novými spolužiakmi. Jakub je pre Annu nepriateľ číslo jeden a ani on jej neostáva nič dlžný. Spája ich však spoločný problém, pre ktorý sú ochotní uzavrieť dohodu o spolupráci s jediným cieľom – zničiť rozvíjajúci sa vzťah svojich rodičov….

Na príbehu Christiny Nöstlinger oceňujem, že dokázala otvoriť a rozobrať dve vážne témy spôsobom primeraným veku čitateľa. 

Prvou z nich sú rozvody –  dnes, žiaľ, veľmi bežná záležitosť. O rozpade manželstva rozhodujú dospelí, no toto rozhodnutie si pretrpia najmä deti. Som preto veľmi rada, že autorka medzi riadkami ukázala, že okrem búrlivých rozchodov plných hnevu a vzájomného osočovania partnerov – rodičov, existujú aj “inteligentné” rozchody, ktoré dokážu ustáť aj zraniteľné detské duše. Jakub v úvode vysvetľuje, jeho rodičia sa rozišli, pretože si nerozumeli. Hoci on sám má na vec iný názor, rozchod rodičov dokázal akceptovať, pretože jeho vzťah k mame a otcovi tým nijako neutrpel. Naopak, Anna bola násilím vytrhnutá zo známeho prostredia. Jednostranným rozhodnutím matky prišla naraz o priateľov, domov aj o milovaného psa. 

A na tomto mieste by som chcela nadviazať na druhú dôležitú tému a tou je rozhodovanie dospelých bez prizvania detí. Anna nemala možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiu matky. Sťahovaniu do nového mesta nepredchádzala žiadna diskusia, v rámci ktorej by mohla vyjadriť vlastný názor, a preto svoj postoj v príbehu prejavuje vzdorom voči mame, aj voči celému okoliu. Jakubov vzťah s otcom zase vážne naštrbí fakt, že sa o jeho novej priateľke dozvedel od spolužiačky. Otec sa tak musí veľmi snažiť, aby svoju chybu napravil a opätovne si získal synovu dôveru.  

“Proti dospelým nič nezmôžeš, proti nim si bezmocný! Odídu do Saudskej Arábie, predajú dom, otrávia psa, preťahujú sa do iného mesta, chcú vytvoriť pozliepanú rodinu – a to všetko bez toho, aby sa spýtali na tvoj názor. Tebe zostáva povedať len áno a amen.” (str. 118) Tento Jakubov vnútorný monológ dokonale vystihuje hlavnú myšlienku celého príbehu. A hoci citát takto vytrhnutý z kontextu vyznieva tragicky, nemusíte mať obavy. Christine Nöstlinger sa podarilo aj napriek vážnej téme vniesť do príbehu riadnu dávku humoru a nadhľadu. 

Nedávno som zverejnila recenziu na detskú knihu slovenskej autorky Zuzany Líškovej – Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné. Aj tento príbeh sa venuje téme rozchodu rodičov a práve tu som kritizovala spôsob podania témy detskému čitateľovi. Christine Nöstlinger rozoberá rovnakú tému, avšak absolútne neporovnateľným spôsobom, s ktorým som úplne stotožnená. Problematika je v tomto prípade podaná rečou, ktorej dieťa dokáže porozumieť, a ktorá ho emocionálne nezaťaží. A kým príbeh Zuzany Líškovej je prvoplánový, riadky rakúskej autorky ukrývajú v sebe toľko zaujímavých myšlienok, že aj mňa – dospelú čitateľku – veľmi bavilo odhaľovať ich. Za to, že aj slovenský čitateľ môže mať zážitok s čítania tejto bravúrnej knihy, som vďačná kvalitnému prekladu Romana Ručku.  
Dúfam, že sa mi podarilo navnadiť vás na túto knihu. Ak nie, možno vás ešte presvedčí fakt, že rakúska autorka detskej literatúry Christine Nöstlinger ako jedna z piatich autorov sveta získala dve najvyššie ocenenia vo svojom žánri: V roku 1984 Cenu Hansa Christiana Andersena a v roku 2003 Pamätnú cenu Astrid Lindgrenovej. Na svojom konte má 150 kníh pre deti a mládež. V slovenskom preklade okrem recenzovanej knihy vyšli ešte Grétkin príbeh, Konrád z konzervy a najnovšie v roku 2021 Tajný denník: Susi – Tajný denník: Paul. Všetky pod hlavičkou Vydavateľstva Verbarium a s pečaťou Záruka dobrej knihy. Ako sa poznám, čo nevidieť pribudnú všetky tri v našej domácej knižnici.

Keď si môj otec chcel vziať mamu Anny Lososovej

10

Aktuálnosť príbehu

10.0/10

Presvedčivosti príbehu

10.0/10

Udržanie čitateľovej pozornosti

10.0/10

Humor

10.0/10

Vhodnosť na recitačné súťaže

10.0/10

Pozitíva

  • Kniha otvára vážne témy dnešnej doby, ktoré sa dotýkajú mnohých detí,
  • Príbeh má viac rovín, nad ktorými sa dá premýšľať
  • Spôsob podania zohľadňuje vek čitateľa (10+), ktorému je kniha určená,
  • Absolútne vhodné na recitačné súťaže,
  • Nenudia sa pri nej ani dospelí čitatelia,

Negatíva

  • Nenašla som nič, čo by som tejto knihe vytkla.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *