Zuzana Líšková: Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné
Rozprávať sa s deťmi o problémoch narovinu, alebo použiť metafory? To je otázka, nad ktorou by ste sa mali zamyslieť skôr, ako sa so svojimi ratolesťami pustíte do čítania príbehu o desaťročnej Ele a jej malých neviditeľných priateľoch. Autorka Zuzana Líšková v tom pri písaní knihy Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné totiž mala dosť jasno. Žiadne schovávačky za symboly a umelecké prostriedky. Ako čitateľ a rodič však v takomto podaní príbehu vidím dva, pre mňa dosť zásadné problémy.
Desaťročná Ela vyrastá v neúplnej rodine. Po odchode otca do Ameriky je jej mama ako jedina živiteľka nútená chodiť opatrovať starých ľudí do zahraničia, aby dokázala pokryť všetky rodinné výdavky. Ela zostáva bývať s babkou, ktorá sa však viac zaujíma o seba a svojho nadutého priateľa ako o vlastnú vnučku. Keď sa jej najlepšia priateľka Miša s rodičmi natrvalo odsťahuje, Ela sa cíti opustená a veľmi osamelá, až kým nespozná rodinku malých záhadných škriatkov, ktorí jej pomáhajú zvládať rôzne náročné situácie – vďaka nim sa vnútorne vysporiada so sociálnymi rozdielmi, aj s novým maminým priateľom. V závere jej pomôžu raz a navždy vyriešiť jeden veľmi dôležitý vzťah.
Neúplná rodina, osamelosť, problematika sociálno-ekonomických problémov, vzťah k neznámemu otcovi… Oceňujem, že autorka otvorila tiežo vážne témy, ktoré sa dnes osobne týkajú mnohých detí, a je preto veľmi dôležité o nich hovoriť. Prekážala mi však forma, akou sú tieto v knihe určenej detskému čitateľovi komunikované. Písať napríklad o súdnych sporoch o dieťa, nechať postavy hádať sa o platení výživného, mi prišlo vzhľadom na vek čitateľa absolútne nevhodné. Rovnako som nedokázala prijať fakt, že mnohé nastolené situácie sa riešili cez pomstu. To, podľa môjho názoru, nie je práve ideálny príklad, ako sa majú deti vysporadúvať s problémami. Nie som psychológ, ale som mama desaťročnej dcéry. Knihu sme čítali spolu a pri niektorých pasážach som sa cítila trochu trápne.
Okrem toho musím knihe vyčítať prvoplánovosť. Osobne preferujem príbehy, pri ktorých je potrebné trochu sa zamyslieť a čítať medzi riadkami. Veď práve objavovanie je na čítaní to najkrajšie. Ak budeme deťom predkladať knihy, kde majú všetko ako na striebornom podnose, ukrátime ich nielen o umelecký zážitok, ale oberieme ich aj o možnosť vytvoriť si vlastný názor. Okrem toho, ak sa deti v nižšom čitateľskom veku nenaučia zapájať predstavivosť a chápať významy ukryté v symboloch, nemôžeme od nich očakávať, že v budúcnosti siahnu po kvalitnej literatúre.
Útla knižočka bola pre mňa i dcéru veľkým trápením. Dočítali sme ju iba preto, že sa ju snažím viesť k tomu, aby veci doťahovala do konca. Mrzí ma to, ale okrem pekných ilustrácií nepriniesol príbeh o malej Ele nič, kvôli čomu by som mohla knihu Zuzany Líškovej s čistým svedomím ďalej odporúčať ďalším čitateľom.
Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné
Pozitíva
- Kniha otvára vážne témy dnešnej doby, ktoré sa dotýkajú mnohých detí
Negatíva
- Prvoplánový, nudný príbeh,
- Nevhodne zvolená forma pre určenú vekovú skupinu čitateľov,
- Nedotiahnuté riešenia problémov, a ak boli dotiahnuté, väčšinou išlo o pomstu,
