Michael Finkel: Posledný pustovník

“Zaparkoval a kľúče nechal v priehradke na prístrojovej doske. Mal so sebou stan a ruksak. Musel si však vystačiť bez kompasu a mapy. Sám nevedel, kam ide. Nič neplánoval. Len vošiel do lesa a zmizol.” Dvadsaťročný Christopher Knight dobrovoľne opustil spoločnosť a samota sa stala jeho vernou družkou na celých dvadsaťsedem rokov. Knightov neuveriteľný príbeh veľmi citlivo zmapoval britský novinár Michael Finkel v knihe Posledný pustovník

Koľkokrát za život si človek povie, že by chcel vypadnúť? Zmiznúť. Stratiť sa. Jednoducho niekam zdrhnúť, zašiť sa pred svetom a spoločnosťou. Byť len tak sám, so svojimi myšlienkami. Alebo ešte lepšie – úplne bez nich. Túžba po samote je asi celkom prirodzená. Vypnúť hlavu túži raz za čas každý. Oddýchnuť si na hodinku, deň, maximálne dva. Ale vydržať sám so sebou dlhých dvadsaťsedem rokov? To už je trochu silná káva. Nech sa akokoľvek snažím predstaviť si taký dlhý čas bez spoločnosti ľudí, nedokážem nájsť jediný rozumný dôvod, prečo sa človek na celé štvrťstoročie rozhodne dobrovoľne odstrihnúť od sveta. Pre Chrisa Knighta mi preto zostáva iba údiv a množstvo otázok. Rovnaké si pravdepodobne kládol aj Michael Finkel, možno jediný človek na svete, ktorému sa podarilo vydolovať z Knighta aspoň čiastočné vysvetlenia. 

Prvé, čo mi napadlo, je, že Knight je blázon, alebo trpí nejakou duševnou poruchou. To je jasné. Ľudia majú v náture každého okamžite označkovať. Vložiť do presne pomenovanej škatuľky, oprášiť si ruky a vybavené. Lenže často môže byť opak pravdou. Podľa Michaela Finkela “je dosť možné, že Knight sám seba považoval za jedného z mála duševne zdravých ľudí pod slnkom. Nešlo mu do hlavy, ako je možné, že pre spoločnosť je prípustné, aby človek (…) výmenou za peniaze presedel celé hodiny za počítačom, kým jeho, človeka, ktorý si pokojne nažíva v stane uprostred lesa, pokladá za narušeného.” Po tejto vete som sa, pravdupovediac, trochu zahanbila. Knight blázon rozhodne nie je. Dokonca ani psychológom sa nepodarilo “prišiť” mu žiadnu známu diagnózu, hoci v hre bol obľúbený Aspergerov syndróm, depresia, či schizoidná porucha osobnosti. 

Michael Finkel dokonca opisuje Knighta ako inteligentného a mimoriadne sčítaného človeka. Slová sa, podľa autora knihy, z jeho úst drali len ťažko, ale myšlienky mal riadne usporiadané. Pamätal si celé citáty z kníh, ktoré počas obdobia v samote prečítal a mozog mu údajne fungoval priam obdivuhodne. Vedci to pripisujú práve tichu, ktorému sa Knight celé roky oddával. Zbavil svoj mozog zbytočného stresu, ktorý mu zvyčajne spôsobuje hlučné prostredie a ten sa mu “odvďačil” lepšou pamäťou.

Podľa antropologických výskumov sú ľudia vyslovene spoločenské tvory, odkázané na vzájomnú spoluprácu. Rod Homo žil odjakživa v skupinách, kde jeden člen závisel od druhého. Napriek tomu sa pustovníci ocitali v každej historickej etape a sú považovaní za výnimky, ktoré iba potvrdzujú pravidlo. Niektorí z nich sa odčlenili od spoločnosti, pretože ňou opovrhovali, iní sa stiahli do ústrania z náboženských dôvodov. Knight bol jednoducho samotár, ktorý najviac zo všetkého miloval vlastnú slobodu. Biológia majú na to opäť vedeckú odpoveď. Podľa nich je “túžba po samote čiastočne vrodená a do určitej miery sa dá aj merať. Ak máte v krvi nízku hladinu oxytocínu, ktorý sa nazýva aj “spoločenská chemikália”, či “hormón lásky”, a naopak vysokú hladinu adiuretínu, čím by sa vaše citové potreby mali skôr znižovať, medziľudské vzťahy budú pre vás len druhoradé.” A Knight sa usiloval odstrihnúť. “Zo všetkého najviac túžil byť sám, a to bezpodmienečne, chcel byť ako vyhnanec na pustom ostrove, ktorý si sám vytvorí, chcel byť ako jednočlenný domorodý kmeň, celkom odrezaný od civilizácie.” 

Toto sa mu darilo celých dvadsaťsedem rokov, počas ktorých nahlas vyslovil jediné slovo. Knight priznal, že život v lese preňho nebol vždy jednoduchý. Najmä zimy boli preňho mimoradne kruté. Mrzol celé mesiace a zakaždým vychudol až na kosť. S tým, že teplejších dní sa nemusí dožiť, viac-menej počítal. Jeho najdesivejšia predstava však bola, “že sa to jedného dňa skončí a on sa bude musieť vrátiť do civilizácie.” Hoci jeho skrýša bola iba pár minút pešo od najbližších obydlí, svoje dni si plánoval tak, aby sa vyhol akémukoľvek kontaktu s ľuďmi. Po celý čas, ani v tých najkrutejších mrazoch, nerozložil oheň zo strachu, že by ho niekto objavil.

Znie to naozaj veľmi obdivuhodne. A aj by som Christophera Thomasa Knighta, najväčšieho známeho pustovníka v zmapovaných dejinách obdivovala, keby nebolo jedno veľké keby. Jedna vec je totiž odstrihnúť sa od spoločnosti, druhá vec je, nič od nej nechcieť. Lenže Chris nechcel v lese umrieť. Chcel žiť, a preto musel jesť. “Ak niekto žije ako súčasť spoločnosti, dopúšťa sa nielen bláznovstva, ale aj zločinu.” Zveril sa Knight Finkelovi v jednom z rozhovorov. Lenže on sám sa počas dobrovoľnej samoty dopustil tisícky zločinov, keďže vykrádal turistické chaty, aby si nakradol jedlo, nástroje, knihy aj oblečenie. Dvadsaťsedem rokov si neustále privlastňoval niečo, čo mu nepatrilo. Strpčoval životy miestnym chatárov, spôsoboval im materiálne škody, mátal v snoch ich deti a menil obľúbené letovisko na nočnú moru. Ako bývalý montér poplašných zariadení nemorálnym spôsobom celé roky využíval svoje skúsenosti a zručnosti pre svoj vlastný prospech a nahneval tak mnohých ľudí. A hoci po dolapení tvrdil, že za každé svoje vlámanie sa zakaždým hanbil a svoje činy ľutuje, nemôžem, nedokážem a nechcem pochopiť túto temnú stránku jeho príbehu. Jedna vec totiž je túžba prežiť život na slobode, v dobrovoľnej samote. Druhá vec však je, že toto rozhodnutie sa nesmie obmedziť slobotu druhého človeka. Tu Christopher Knight podľa mňa pochybil a za svoju chybu zaplatil vysokú daň. Musel sa vrátiť do civilizácie – do nenávidenej spoločnosti, ktorá jeho chápanie nikdy nepochopí, a pre ktorú bude konca svojho života iba outsiderom. 
Mojím cieľom však nie je hodnotiť Knighovo správanie. Svoj názor na tohto pustovníka si môže spraviť každý sám. A som presvedčená, že skutočný príbeh z pera Michaela Finkela poskytne každému čitateľovi dostatočný priestor na premýšľanie. Kniha plná inšpiratívnych myšlienok nechce byt totiž iba životopisom Christophera Thomasa Knighta. Je to zároveň výborná úvaha o samote a hĺbke ľudskej duše, podložená vedeckými argumentami a dôkazmi. Posledného pustovníka do rúk slovenských čitateľov prináša Vydavateľstvo Absynt.

Dokument o poslednom pustovníkovi Christopherovi Thomasovi Knightovi:

Rozhovor s autorom knihy Posledný pustovník Michaelom Finkelom:

Samotu ľudia vyhľadávali odjakživa a nie je tomu inak ani dnes. Čoraz viac ľudí sa snaží ujsť pred rýchlo sa meniacim svetom, hlukom a uponáhľaným životom. Byť sám sa so sebou sa však dá aj menej drastickým spôsobom, ako to urobil Knight: 

Posledný pustovník

10

Atraktívnosť témy

10.0/10

Presvedčivosti príbehu

10.0/10

Udržanie čitateľovej pozornosti

10.0/10

Prekvapivé momenty

10.0/10

Záver knihy / Vyvrcholenie príbehu

10.0/10

Pozitíva

  • skutočný príbeh,
  • množstvo inšpiratívnych myšlienok,
  • fascinujúce čítanie - pri tejto knihe sa určite nebudete nudiť,

Negatíva

  • napriek snahe o zachovanie objektivity autor miestami svojimi argumentami odhaľuje blízky vzťah k respondentovi a je na čitateľovi, ako tieto subjektivne poznačené postoje prečíta

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *