Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár
Môžete mať prečítané desiatky historických kníh o druhej svetovej vojne, naštudované všetky dôležité bitky, môžete poznať naspamäť všetky rozhodujúce dátumy. Ale v žiadnom historickom prameni nenájdete to, čo u Svetlany Alexijevič. Bieloruská autorka sa v knihe Vojna nemá ženskú tvár venuje téme, ktorá bola z veľkej ruskej histórie úplne vytlačená.
Porovnať ceny >>
“Nie sú v nej hrdinovia a neuveriteľné hrdinstvá, sú v nej jednoducho ľudia, ktorí sa venujú neľudskej činnosti… Chcem napísať dejiny tejto vojny. Ženské dejiny.” (Str. 10)
Vojna nemá ženskú tvár sprostredkúva neuveriteľné svedectvá sovietskych žien o ich účasti v druhej svetovej vojne. Kniha v roku 2015 priniesla autorke Nobelovu cenu za literatúru. Nečakajte ľahké ani príjemné čítanie. Dokonca to nie je ani pekné čítanie. Kniha je hlbokou studnicou silných emócií, ktoré sa nedajú nezdieľať. Vyvoláva súcit, žiaľ, obdiv. Fascinuje aj poburuje. Ale najmä ukazuje, že vojna nie je hrdinská záležitosť sovietskeho ľudu, ako ju opisovali učebnice dejepisu, z ktorých sa ešte učila aj moja generácia. O takejto vojne sa nedočítate v žiadnej historickej knihe.
“Píšem dejiny pocitov… Dejiny duše… Nie dejiny vojny alebo štátu ani životy hrdinov, ale dejiny malého človeka, vyhodeného zo života do epickej hĺbky obrovskej udalosti. Do veľkých dejín.” (Str. 53)
Cenzori Svetlanu Alexijevič obviňovali zo zrady, z poníženia sovietskej ženskej hrdinky, zo zosmiešňovania dejín, ale ona sa nevzdala. Bieloruská novinárka od roku 1978 neúnavne chodila, hľadala, počúvala, nahrávala a zapisovala svedectvá plné podrobností: o každodennom umieraní, hladovaní, zabíjaní, mrzačení, hlbokej nenávisti, ale aj o neutíchajúcej túžbe po víťazstve, o kráse aj láske, o nepochopenom ženskom svete medzi mužmi.
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
Kniha Vojna nemá ženskú tvár vznikla zo stoviek autentických nahrávok. Bieloruskej novinárke sa obdivuhodným spôsobom podarilo zosúladiť získané svedectvá, dať im písomnú podobu v zrozumiteľnej a čitateľsky príťažlivej forme. Mapuje obdobie od vpádu hitlerovských vojsk do Ruska v júni 1941 až po májové víťazstvo v roku 1945. V rámci tohto časového rámca sa v jednotlivých kapitolách venuje rozmanitým témam. Prináša svedectvá žien, ktoré strieľali a zabíjali, zbierali ranených a mŕtvych, strážili, ošetrovali, velili, prali, útočili aj utekali, varili, ale aj plakali, nenávideli… Rozprávajú ženy, ktoré boli v Minsku, v Moskve, Leningrade, v Stalingrade, ale aj v partizánskych oddieloch a tajných organizáciách. A hoci sú spomienky týchto žien viac než bolestivé, hovoria o všetkom.
“Kričia. Keď odídem, prehĺtajú tabletky na srdce. Volajú záchranku. Ale aj tak ma prosia: Príď. Určite ešte príď. Tak dlho sme mlčali. Mlčali sme štyridsať rokov…” (Str. 18)
Tieto ženy chcú, aby sa ľudia dozvedeli celú pravdu o skutočnej vojne. O nezmyselnej vojne, v ktorej zbytočne umierali nielen vojaci, ale aj deti, starci, zvieratá, rastliny. O tom, ako zomieral celý svet rovno pred ich očami.
“Konečne sme v ich zemi… Prvé, čo nás prekvapilo, boli dobré cesty. Veľké roľnícke domy… Kvetináče, pekné záclony na oknách… Drahý riad. Nechápali sme, načo bojovali, keď si tak dobre žili. U nás ľudia čupia v zemľankách a oni majú biele obrusy… Bolo pre nás ťažké pochopiť, odkiaľ sa vzala ich nenávisť. Odkiaľ sa vzala naša, sme vedeli. Ale ich?” (Aglaja Borisovna Nesteruková, čatárka, spojárka, str. 314)
Vo veľkej vlasteneckej vojne bojovali desaťtisíce žien. Všetkým týmto ženám vojna ukradla život, predčasne zostarli, ochoreli, trpia ťažkými psychózami. Ani jedna z nich však svoju dobrovoľnú účasť v bojoch neľutuje. Všetky sú hrdé na veľké víťazstvo, pretože ho vybojovali pre ďalšiu generáciu.
“Boh nestvoril človeka na to, aby strieľal, ale stvoril ho pre lásku. Nemyslíš?” (Valentina Pavlovna Čudajevová, čatárka, veliteľka protilietadlového dela, str. 130, str. 135)
Hoci v knihe nenájdete žiadne historické medzníky a dátumy, považujem ju za cenný zdroj nových informácií, ktoré nachádzam v spostredkovaných emóciách tak, ako Svetlana Alexijevič nachádza text aj v mlčaní. Čo viedlo 17-ročné dievčatá k tomu, aby sa dobrovoľne prihlásili na front? Čo dodávalo silu matkám, ktoré na štyri roky opustili vlastné deti? Aké je to, strieľať do nepriateľa, ktorý pred sebou ženie tvoju vlastnú mamu? Kde sa zrodila alergia na červenú farbu? Prečo chceli byť dievčatá aj v boji krásne? Ako sa vlasť týmto ženám odmenila? Čo si spoločnosť myslela o frontových dievčatách? Prečo museli tak dlho mlčať? Kniha je nabitá emotívnymi výpoveďami, ktoré čitateľa miestami vyvedú z miery, ochromia, nútia k zamysleniu, vyvolávajú zmiešané pocity obdivu aj odsúdenia. Najradšej by som tu citovala všetky myšlienky, ktoré ma oslovili, ale na to v tejto recenzii nie je priestor. Bude lepšie, ak si knihu, právom ocenenú Nobelovou cenou, prečítate sami. Ak sa však do nej pustíte, určite to nerobte s úmyslom relaxovať. Relax je totiž jediné, čo vám táto kniha nemôže poskytnúť. Vrelo vám ju odporúčam.
Svetlana Alexijevič získala mnoho literárnych ocenení. Napriek tomu v slovenskom preklade vyšla zatiaľ iba táto jediná kniha. Prvýkrát v roku 1990 obsahovo ešte skrátené nepriepustnou sovietskou cenzúrou, dnes doplnená o vyškrtnuté pasáže. Bola by som veľmi rada, keby som si mohla prečítať aj ďalšie diela tejto bieloruskej novinárky a spisovateľky. Verím, že čoskoro v slovenskom preklade vyjdú aj Poslední svedkovia (kniha o osudoch detí počas druhej svetovej vojny), či Černobyľská modlitba (pravda o strašnej jadrovej apokalypse).
Porovnať ceny >>
Vojna nemá ženskú tvár
Pozitíva
- nový pohľad na všeobecne známu historickú udalosť
- zdroj nových informácií
- emotívny zážitok z čítania
- autorka nič neskrýva
Negatíva
- niektoré šokujúce pasáže sa čítajú naozaj veľmi ťažko - emóciám sa neubránite
