Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy
Švédsky originál novinárky Elisabeth Åsbrink bol vydaný v roku 2011. Kniha v severskej krajine vyvolala vlnu nevôle. Odhaľuje totiž časť švédskej histórie, na ktorú kráľovstvo nie je hrdé. O štyri roky neskôr vyšiel titul aj v slovenčine. V čase, keď sa v Európe čoraz častejšie skloňuje pojem utečenecká kríza, by táto kniha mohla mnohým otvoriť oči.
Porovnať ceny >>
Elisabeth Åsbrink v knihe obdivuhodne skĺbila výpovede očitých svedkov, rešerše z historických a tlačových archívov, zachovanú korešpondenciu dotknutých osôb a vytvorila umelecky hodnotné, pútavé dielo s nezabudnuteľným odkazom.
Dej sa odohráva v rokoch 1938 až 1944, v časoch hitlerovského Nemecka, rakúskeho anšlusu, nemeckého Protektorátu Čiech a Moravy, v časoch, keď prezident Tiso zapredal Slovákov fašistickému Nemecku. V časoch druhej svetovej vojny, zúriacej rasovej neznášanlivosti a strašnej nenávisti, prenasledovania a vraždenia nevinných ľudí len pre ich príslušnosť k inému náboženstvu či k “menejcennej” rase. V časoch, keď si ľudia nevideli ďalej od nosa, keď politici veľa hovorili a málo konali, keď dôležití predstavitelia kresťanskej obce mali možnosť zachrániť veľa životov, no z nepochopiteľných dôvodov (pokrytectvo, alibizmus) odmietli miešať sa do politiky. A na pozadí vyššie menovaných historických udalostí sa nezávisle od seba odohrávajú skutočné príbehy dvoch detí: 12-ročného židovského utečenca Otta Ullmanna a o rok mladšieho Ingvara Kamprada, syna švédskeho veľkostatkára.
Otto sa narodil vo Viedni, kde žil so svojou rodinou spokojným životom dieťaťa, ktorému nič nechýbalo. Obklopený milujúcimi ľuďmi a priateľmi sa usilovne vzdelával, študoval, športoval. Miloval svoju vlasť, svoje rodné mesto, svoj šťastný život. Až dovtedy, kým sa mu do cesty nepostavila nebezpečná ideológia, ktorá sa zrodila v chorej hlave viedenského rodáka Adolfa Hitlera. Ukradla mu detstvo, rodinu aj vieru v spravodlivého Boha. Fašistické besnenie nacistického Nemecka prežil z rodiny ako jediný: vďaka obrovskej obeti jeho rodičov, ktorí vynaložili všetko úsilie, aby ho včas dostali preč z nebezpečnej rodnej krajiny. Jozef a Elise Ullmannovci využili prvú a jedinú príležitosť a zabezpečili Ottovi miesto v stočlennej skupine detských a mladistvých utečencov, ktorým sa vďaka pomoci istého švédskeho pastora Pernowa podarilo dostať túto maličkú skupinu “sirôt” do bezpečia. Keď sa Otto začiatkom februára 1939 na stanici objímal s rodičmi, všetkých živila nádej, že sa nelúčia na dlhý čas. Nikto z nich vtedy netušil, že sa vidia naposledy.
O rok neskôr ako Otto sa v rodine Kampradovcov vo Švédsku narodil syn Ingvar. Jeho babička s nemeckými koreňmi bola veľkou obdivovateľkou “strýčka” Hitlera. Jej syn Feodor zase netajil svoju nenávisť voči Židom. Mama bola zmierlivým človekom s láskavou povahou, avšak nedostatočne silnou osobnosťou, aby dokázala ovplyvniť svojho syna. A tak Ingvarovo ideologické formovanie malo jasný smer. Počas svojho detstva tajne “fandil” nacionalisticky zmýšľajúcim politikom doma aj v Nemecku a v dospelosti, už ako bohatý majiteľ spoločnosti IKEA, finančne podporoval hnutie švédskeho extrémistu Pera Engdahla.
Jedného dňa sa životné cesty Otta a Ingvara skrížili. Dalo by sa očakávať, že z mladých mužov budú nepriatelia. Opak je však pravdou. Ingvar si svojho židovského kamaráta, ktorý na ich farme pracoval ako paholok, mimoriadne obľúbil a Otto v Ingvarovi našiel brata, ktorého nikdy nemal. Ich nerozlučné priateľstvo trvalo celé jedno desaťročie a rozdelil ich iba Ottov odchod do hlavného mesta, čo Ingvara veľmi sklamalo.
Ako Otto vnímal fakt, že jeho najlepší priateľ je zástancom ideológie, ktorá mu rozbila rodinu a zabila rodičov? Vedel vôbec o tajnom druhom Ingvarovom živote? A čo Ingvar? Ako sa dalo skĺbiť hlboké priateľstvo so Židom a jeho ideologické presvedčenie? Jeden z najbohatších Švédov na túto otázku v knihe Elisabeth Åsbrink odpovedá vyhýbavo. Jednoducho to išlo
Neobyčajné priateľstvo dvoch mladých mužov však nie je ústredným motívom tejto knihy. Tým je najmä príbeh čistej, obetavej rodičovskej lásky, ktorý sa odohráva na temnom pozadí krutých historických udalostí. Svedectvo o tejto hlbokej láske podávajú stovky listov a pohľadníc, ktoré si v rokoch 1939 až 1944 Otto so svojimi rodičmi stihli navzájom odoslať. Otto ich zachoval pre budúce generácie ako spomienku na tých, ktorí, hoci iba na veľmi krátky čas, v jeho živote veľa znamenali. Z listov na čitateľa dýcha detský smútok, bolesť z odlúčenia, ale aj nádej, vzájomná podpora a viera v skoré opätovné stretnutie. Tá však napokon umiera v Osvienčime spolu s Jozefom a Elise.
V neposlednom rade je táto kniha aj silným mementom pre všetky budúce generácie. Je ukážkou hrozných následkov ľudského fanatizmu a podpory rasovej neznášanlivosti, tvrdohlavo odmietavého postoja a ničnerobenia.
“…konferencia v Eviane o mesiac neskôr nedopadla ktovieako dobre. Nič sa na nej nedohodlo, nič sa nezlepšilo, žiaden z európskych demokratických štátov nechcel vziať na seba záväzok prijímať utečencov.” (Str. 32)
Utečencov vo Švédsku nechceli, pretože mnohí z emigrantov údajne patrili k takým, ktorí “sa nedokázali a v dlhodobom horizonte sa pravdepodobne ani nedokážu úspešne zaradiť do švédskeho prostredia.” Išlo pritom o “rasové a národnostné rozdiely bližšie nešpecifikovaného charakteru.” (Str. 66)
Proti prijímaniu emigrantov hlasovali aj švédski študenti (rozhodovalo sa pritom o prijatí desiatich židovských lekárov – špecialistov): “… Musíme konštatovať, že prisťahovalectvo, ktoré by spôsobilo, že sa do nášho národa včlenia cudzorodé živly, je podľa nášho názoru škodlivé a s ohľadom na budúcnosť neobhájiteľné.” (Str. 135)
Vyjadrenia zástupcov volených ľudom v druhej komore Švédskeho parlamentu:
“V každom prípade by bolo najvhodnejšie, keby sme sa tých utečencov pokúsili čím skôr zbaviť.” (Str. 140)
“Nechceme, aby sa problémy, s ktorými sa boríme už teraz, spôsobené tým, že švédske občianstvo a právo na pobyt v našej ríši bolo udelené Židom a Polocigánom, ešte znásobili.” (Str. 140)
Mnohí vplyvní ľudia, ktorí o situácii vedeli, nekonali. Takúto chybu spravil aj vplyvný švédsky arcibiskub Erling Eidem, ktorý sa počas svojej návštevy Berlína od biskupa Otta Dibelia dozvedel o krutostiach páchaných v koncentračných táboroch. Dibeliusovi to prezradil príslušník SS Kurt Gerstein, ktorý bol očitým svedkom strašných vecí a očividne si to nechcel nechať pre seba. Arcibiskupa Eidema správy hlboko zasiahli, ale napriek tomu mlčal, a to iba preto, lebo v jeho “svete bola politika protikladom kresťanskej viery, považoval ju za čosi nečisté.” A tak nespravil vôbec nič. A hoci arcibiskup Eidem mal skvelú možnosť aj styky, “ani slovkom nespomenul nič z toho, čo počul – ani masové vraždy, ani drancovanie mŕtvol.” (Str. 320, 321)
V podobnom zmysle zlyhal aj Červený kríž: “Mohli by sme si želať, aby si Terezín skutočne prehliadla delegácia Červeného kríža, ktorá tábor v lete 1944 navštívila. Faktom však je, že inšpekcia prebehla len naoko a život v tábore bol v správe Červeného kríža s nadšením vykreslený ako vzorový.” (Str. 340) Povrchné konanie medzinárodnej organizácie – mimochodom dvojnásobnej držiteľky Nobelovej ceny za mier z rokov 1917 a (paradaoxne) 1944 – je neospravedlniteľné.
Knihu plnú dôkazov rodičovskej lásky a obetavosti, knihu o zvláštnom priateľstve, o zúfalstve a beznádeji, o pokrytectve, o rasovej nenávisti a vraždení nevinných ľud som čítala ako mama, ako dcéra, ako človek – s hrčou v hrdle, slzami v očiach, so stiahnutým žalúdkom a strašnou predstavou, že by sa história mohla opakovať. S ohľadom na súčasnú problematiku utečencov ju vnímam ako hroziaci prst. Zmenili sa síce prenasledovaní, pojem “nižšia rasa” sa vymenil za pojem “cudzia kultúra”, no podstata, rétorika, činy a postoje sú takmer totožné. Aj vo Viedenskom lese dokonca stále stoja tie isté stromy.
Porovnať ceny >>
A vo Viedenskom lese stále stoja stromy
Pozitíva
- kniha vzdeláva a vychováva
- ponúka možností na zamyslenie pre tých, ktorí sa chcú zamýšľať
- odhaľuje krutosti vojny a ich vplyv na jednotlivca
Negatíva
- z pohľadu čitateľa jej nemám čo vytknúť
