Francisco X. Stork: Marcelo objavuje skutočný svet

Francisco X. Stork – právnik a spisovateľ hispánskeho pôvodu – je autorom predovšetkým takzvanej young adult literatúry. Svoju prvú knihu vydal v roku 2000 vo veku 45 rokov (The Way of the Jaguar). Dnes má na konte deväť románov. Do slovenčiny bol zatiaľ preložený iba jeden z nich. Marcelo objavuje skutočný svet vyšiel pod hlavičkou Vydavateľstva Slovart v roku 2010. 

K Storkovmu románu som sa dostala vďaka FB. Tento titul sa často objavoval príspevkoch jednej knihomoľskej skupiny, a keďže som mala za sebou fascinujúcu autobiografiu Daniela Tammeta Narodený v modrú stredu a téma autizmu ma zaujíma, nemohla som toľko ospevovanému románu odolať. 

Sedemnásťročný Marcelo Sandoval trpí “niečím blízkym” Aspergerovmu syndrómu. Od malička si žije vo svojom pokojnom svete, počuje v hlave hudbu a intenzívne sa zaujíma o náboženské témy. Navštevuje špeciálnu školu pre hendikepované deti, kde sa súčasne stará o poníky. Jeho otec Arturo nikdy celkom neuveril Marcelovej odlišnosti, ani jeho vnútornej hudbe a prinúti syna počas leta pracovať na podateľni jeho právnickej firmy, aby spoznal skutočný svet. Tu spoznáva mladú Jasmine, ktorá ho učí porozumieť javom, ktoré boli doposiaľ pre neho cudzie – láska, nenávisť, žiarlivosť, súťaživosť, hnev či túžba. Skutočný svet plný bolesti a utrpenia však spozná až potom, čo objaví fotografiu dievčaťa s polovicou tváre. Pred Marcelom sa otvára cesta, na ktorej sa musí učiť vysporiadať sa s nespravodlivosťou a trápením.

Román sa číta veľmi dobre a – ako sa zvykne hovoriť – jedným dychom. Nájdete v ňom kopec krásnych myšlienok, ktoré vám v hlave rezonujú ešte dlho po prečítaní knihy. Keď sa mi nejaká pasáž v knihe páči, zvyknem si ju označiť farebným lístočkom, aby som sa k nej mohla kedykoľvek vrátiť. Môj Marcelo objavuje skutočný svet je označkovaný ako cesta na Mont Everest. 

Storkov hlavný hrdina trpí “niečím blízkym” Aspergerovmu syndrómu. Ide o ochorenie, ktoré sa veľmi ťažko diagnostikuje, pretože ľudia s touto diagnózou nevykazujú také jednoznačné príznaky ako autisti na opačnom konci autistického spektra. Pôsobia ako bežní jedinci, akurát majú problém s orientáciou v sociálnej oblasti, v medziľudských vzťahoch. Kvôli absentujúcej empatii len s ťažkosťou “čítajú” iných ľudí a ich mozog nedokáže spracovať iné významy slov a fráz, ako ten základný. 

Spočiatku som sa hnevala na Marcelovho otca Artura, ktorý nechcel pripustiť, že jeho syn je iný a tak trochu sa za neho hanbil. Marcelo sa v špeciálnej škole cítil veľmi príjemne a nútiť ho spoznávať “skutočný svet” mi preto prišlo úplne absurdné. Načo niekomu, kto je vo svojom vnútornom svete šťastný, ukazovať nenávisť, žiarlivosť, súťaživosť, závisť? Postupne sa mi však otvárali oči a pochopila som, že tento krok bol pre hlavného hrdinu nutnosťou a prekvapilo ma, ako sa Marcelo dokázal postupne so všetkým vysporiadať. Bolo zaujímavé sledovať, ako vďaka jednoduchosti myslenia a vnútornej intuícii riadenej čistou dušou odolával amorálnosti vonkajšieho sveta, aby postupne objavil nielen skutočný svet, ale identifikoval aj sám seba ako jeho neoddeliteľnú súčasť. 

“Aspergerov syndróm, alebo skrátene AS sa prejavuje najmä v oblasti komunikácie a medziľudských vzťahov. Okrem toho zvyčajne prevažuje jeden záujem. Človek s AS sa odlišuje od ostatných predovšetkým v týchto oblastiach.”

“Naozaj?”

“Áno, zhruba.”

“Ten opis sedí prakticky na všetkých chlapov, s ktorými som chodila.” (str. 50)

Jasminina vtipná reakcia ma pobavila, ale bez ohľadu na použitý humor vlastne načrtáva myšlienku, že Marcelo je v podstatne úplne normálny, a že hranice normálnosti si spoločnosť určuje sama. 

“Pýtala som sa, čo ti vlastne je. Tvoj otec vravel, že máš nejaký druh kognitívnej poruchy.”

“To povedal?”

“Som si istá, že sú to jeho slová.”

“Kognitívna porucha nie je presné označenie toho, čo sa deje v Marcelovej hlave. V skutočnosti je to skôr prehnaný pokus o kognitívny poriadok.”

“Hej? Aj ja mám rada prehnaný poriadok. To je choroba?”

“Ak ti niečo bráni fungovať v spoločnosti tak, ako si ľudia myslia, že by mal fungovať normálny človek, spoločnosti to nazýva chorobou.” (str. 49)

Napísať dobré a presvedčivé dielo s náročnou témou od autora vyžaduje buď vlastnú skúsenosť s vybranou problematikou, alebo hlboké vedomosti, založené na dôkladnom štúdiu a rešeršiach. Dej tohto románu je zasadený do právnického prostredia, v ktorom právnik Francisco Stork pláva ako ryba vo vode. Navyše ma veľmi potešilo, že autor v mladosti pracoval pre Úrad duševného zdravia a veľa času strávil v resocializačnom dome pre “duševne hendikepovaných”. Neskôr, podľa vlastných slov, býval v domove komunity L’Arche, kde ľudia s rôznym postihnutím žili spolu s “normálnymi” ľuďmi a navzájom sa od seba učili. Ako autor vo svojej záverečnej poznámke hovorí: “Táto kniha je môj skromný spôsob, ako tým mladým ľuďom poďakovať za ich dary, ale najmä za dar lásky, ktorý som od nich dostal.” 

Práve preto, že Marcelo nie je čistým výplodom autorovej fantázie a jeho správanie a spôsob myslenia je založený na Storkovej osobnej skúsenosti, má toto dielo pre mňa vysokú výpovednú hodnotu. Keďže je román Fransicsa Storka určený primárne čitateľom nad 15 rokov, pokojne by som ho pridala do must have literatúry pre mládež k dielu Johna Greena Všade samé korytnačky.