Anthony Doerr: Svetlo, ktoré nevidíme
Stalo sa vám už niekedy, že ste sa vybrali do kníhkupectva po konkrétnu knihu a prišli ste domov s úplne iným titulom? Práve toto som zažila v prípade knihy Anthony Doerra, ktorú som si kúpila namiesto pôvodne plánovaného Denníka Anny Frankovej. Neviem, či ma oslovila pečať Pulitzerovej ceny, alebo zvedavosť, ktorú vo mne vyvolalo kníhkupcovo váhanie, keď som sa snažila vypáčiť z neho názor na túto knihu. V každom prípade, moje konečné rozhodnutie ma vyšlo na sedemnásť eur, a tak som, prirodzene, dúfala, že to bude stáť za to.
Anotácia vydavateľstva prezrádza, že ide o príbeh z druhej svetovej vojny. Mala som už sa sebou pohľad rakúskych Židov (A vo Viedenskom lese stále stoja stromy), aj sovietskych žien (Vojna nemá ženskú tvár) na túto hrozivú historickú udalosť. A tak som uvítala aj ďalšie dva pohľady – árijského chlapca a francúzskeho dievčaťa. A hoci v tomto prípade ide o fiktívny príbeh vsadený do reálneho prostredia a doby, je veľmi presvedčivý.
Werner Pfennig žije spolu so svojou sestrou Juttou v sirotinci nemeckého banského mesta Zollverein. Jeho, rovnako ako všetkých ostatných chlapcov zo sirotinca, čaká budúcnosť v bani. Werner sa desí dňa, kedy bude musieť prvýkrát zostúpiť do neprívetíveho podzemia, kde zahynul jeho otec. Má iné sny a túžby – očaria ho rádiové vlny a ako samouk sa všemožne snaží nahliadnuť do tajov rádiového spojenia. Vďaka svojej vášni a “šťastnej” náhode sa dostane do školy v Schulpforte, kde sa pod vedením profesora Hauptmanna môže naplno venovať svojmu koníčku. Už čoskoro však zistí, že Schulpforta je v podstate výcvikový tábor hitlerovskej mládeže a absolventi školy putujú rovno na front. Strach z práce v bani a zo zmarenia túžob však Wernera núti zatvárať oči pred dianím v škole, až kým nie je neskoro. V 16-tich rokoch Wehrmacht povolá Wernera ako radistu na Ukrajinu. Jeho úlohou je indentifikovať ilegálne vysielanie nepriateľov Nemecka, čo odhaleným prináša smrť zastrelením…
Marie-Laure LeBlancová je polosirota. Žije skromne so svojím otcom v Paríži. Po tom, čo v šiestich rokoch príde o zrak, musí sa všetko učiť odznova. Múzeum, kde jej otec pracuje ako kľúčiar a zámočník, sa stane jej druhým domovom. Po vypuknutí vojny Mariin otec dostane od riaditeľa dôležitú úlohu. V múzeu sa nachádza vzácny diamant Ohnivé jazero, ktorý musia ochrániť pred rabovaním nemeckých nacistov. Vyrobia dve jeho repliky a tie, spolu s diamatnom odovzdajú trom ľuďom, pričom ani jeden z nich netuší, ktorý je originál. Jeden z kameňov má zo sebou zobrať Mariin otec a doručiť ho ďalšiemu kontaktu. Kým pán LaBlanc s dcérou dorazia na dohodnutú adresu, dom je dávno opustený a vyrabovaný. Neostáva im iné, iba sa vybrať do prímorského mesta Saint-Malo, kde žije Mariin pološialený prastrýko Etienne. Marie o otcovej úlohe, ani o kameni nič netuší a neustále sa dožaduje návratu do Paríža. Otec však vie, že návrat ešte dlho nebude možný, a tak pre Marie vytvorí maketu mesta Saint-Malo, aby sa v ňom dokázala orientovať. Potom, čo Mariinho otca zatknú za špionáž, prastrýkova domáca začne organizovať tajný odboj. Inak ustráchaný prastrýko sa necháva nahovoriť na ilegálne vysielanie… Marie-Laure hrozí dvojnásobné nebezpečenstvo.
Osudy oboch detí sa odohrávajú v rovnakom čase, no na rôznych miestach. Rádiové vlny a vzácny diamant však už od samého začiatku predurčujú ich spoločné stretnutie. A hoci sa ich osudy takmer v závere knihy skrížia iba na krátko, ovplyvní to život nielen ich samotných, ale aj osudy mnohých ďalších.
Dielo Anthony Doerra je prepracované do najmenších detailov. Autor nenechal nič na náhodu. Téma si vyžadovala množstvo hodín strávených štúdiom odbornej literatúry, ale oplatilo sa. Vďaka poctivému prístupu a dôkladnej práci, je príbeh presvedčivý a čitateľsky veľmi príťažlivý. Aj použitý štýl a umelecké prostriedky svedčia o tom, že kniha nie je žiadnou prvoplánovou záležitosťou. Jediná vec, ktorá mi na tomto diele prekážala prekážala, bola prílišná rozvláčnosť.Miestami som sa dosť nudila a s niektorými pasážami som doslova bojovala. Pripúšťam, že časté statické opisy neobľubujem. Brzdia plynulosť deja a narušujú moju pozornosť. Samozrejme, občas sú nevyhnutné, ale ako sa hovorí, všetko s mierou.
Svetlo, ktoré nevidíme určite odporúčam. Zároveň však dodávam, že na jej čítanie si treba nájsť čas. Nielen preto, že má takmer 580 strán, ale najmä preto, aby sa jej myšlienka nerozplynula v spleti každodenných povinností. Bola by to veľká škoda. Najmä v časoch, keď sa extrémizmus opäť hlási k slovu.
Svetlo, ktoré nevidíme
Pozitíva
- presvedčivosť príbehu
- hlboká myšlienka s dôležitým posolstvom
- umelecká hodnota
Negatíva
- miestami zbytočne rozvláčne
