Svetlana Alexijevič: Černobyľská modlitba – kronika budúcnosti
Absolútna beznádej. To je asi najvýstižnejšie pomenovanie emócie, ktorú som cítila počas čítania Černobyľskej modlitby. Rezonovala vo mne ešte dlho po tom, čo som dočítala poslednú kapitolu. Bieloruská novinárka Svetlana Alexijevič vo svojom diele prináša autentické svedectvá o strašnej katastrofe, na ktorú svet nesmie zabudnúť.
Porovnať ceny >>
“Rok po katastrofe sa ma ktosi opýtal: “Všetci píšu. A vy žijete tu a nepíšete. Prečo?” Ja som však nevedela, ako o tom písať, aké nástroje pritom použiť, z ktorej strany sa k tomu priblížiť. Ak som sa predtým pri písaní svojich kníh ponárala do utrpenia iných, tak teraz sme sa ja a môj život stali súčasťou udalostí. Zlepili sme sa dokopy, neoddeliteľne.” (Svetlana Alexijevič, str. 34)
Svetlana Alexijevič zbierala materiál na túto knihu takmer dvadsať rokov. A hoci sa toho o katastrofe na Ukrajine popísalo veľa, Černobyľská modltiba je vďaka svojej autentickosti jedinečné dielo. Autorka vnáša do černobyľského prípadu nový pohľad – pohľad zvnútra. Anonymnú masu ľudí rozmieňa na konkrétnych jednotlivcov. Nechce fakty, hľadá výpoveď duše. Informácie o udalosti sprostredkúva cez emócie dotknutých osôb.
“Píšem a zbieram všednosť pocitov, myšlienok, slov. Pokúšam sa zachytiť každodennosť duše. Život obyčajných ľudí v obyčajný deň. Lenže tu je všetko neobyčajné: aj okolnosti, aj ľudia, akými ich prinútili tie okolnosti byť, keď vdychovali život novej zemi. Černobyľ pre nich nie je metaforou ani symbolom, je ich domovom.” (Svetlana Alexijevič, str. 34)
Černobyľský národ
“Svet sa rozdelil: sme my – Černobyľci, a potom ste vy, iní ľudia. Všimli ste si to? Pre nás nie je dôležité, či som Bielorus, Ukrajinec alebo Rus… Všetci si hovoria Černobyľci, hovoria: “My sme z Černobyľa.” “Ja som černobyľský človek.” Akoby sme boli nejaký osobitný národ… Nová národnosť…” (Str. 148)
O havárii v Černobyle vyšli desiatky kníh. Tridsať rokov od katastrofy nájdete na internete stovky dokumentov a súkromných videí. Dozviete sa z nich fakty, narazíte na mýty aj špekulácie. Černobyľ a neďaleké mesto duchov – Pripiať – sú dnes dokonca vyhľadávaným turistickým cieľom! (Časopis Forbes toto mesto údajne zaradil medzi najexotickejšie miesta na svete.) Pre mnohých “zvonka” je Černobyľ iba senzáciou. Málokto si však uvedomuje, že ešte aj dnes žijú na zamorenom území ľudia, ktorí svoj život delia na “pred tým” a “po tom”.
“Už na začiatku sa všetci zmenili na vzácne exponáty… Samotné slovo “Černobylec” je doteraz ako zvuková výstraha… Všetci obracajú k tebe pohľady… On je odtiaľ! To boli pocity prvých dní… Nestratili sme len mesto, stratili sme celý život…” (Str. 56)
“Prosím o lásku… Ale bojím sa… Bojím sa ľúbiť… Mám ženícha, už sme si na úrade podali žiadosť. Počuli ste niečo o hirošimských “hibakuša”? O tých, ktorí ostali nažive po Hirošime… Tí sa tak môžu spoliehať na manželstvo iba medzi sebou. U nás sa o tom nepíše, nehovorí sa o tom. Ale my tu sme… Černobyľskí “hibakuša”.” (Str. 130)
Zvuková nahrávka o evakuácii zóny
(zdroj: By Nina Melnik (http://pripyat.com/) [Public domain], via Wikimedia Commons)
Vraždiaci mierový atóm
Jadrová elektráreň, o ktorej sa tvrdilo, že by pokojne mohla stáť priamo na Červenom námestí v Moskve, sa v jednu obyčajnú noc pre ľudské zlyhanie zmenila na vraždiace monštrum. Do štrnástich dní radiácia zabila všetkých, ktorí sa v osudný deň podieľali na likvidácii požiaru. Obyvatelia blízkeho okolia museli opustiť svoje domovy. Hovorili im, že iba na tri dni. Kým všetko očistia. Zobrali si iba základné veci. Mnohí nechápali. Radiáciu si vedeli spojiť iba s vojnou. Ale tu nikto nebojoval, príroda kvitla, dobytok sa ďalej pásol a predsa sa odrazu nesmeli dotýkať ničoho, čo pochádzalo zo zamorenej zeme.
“Pripravovali sme sa na vojnu, na jadrovú vojnu, stavali sme atómové kryty. Chceli sme sa skryť pred atómom ako pred granátovými črepinami. Ale on je všade… V chlebe, v soli… Dýchame radiáciu, jeme radiáciu…To, že sa môže stať, že chleba ani soli niet a že sa dá zjesť všetko, že sa dá uvariť dokonca aj kožený opasok, aby aspoň voňalo, aby sa dalo najesť z vône, to som dokázal pochopiť. Ale toto nie. Všetko je otrávené…” (Str. 146)
Video príroda ožíva
Domovy boli zničené, mnohé obce boli zrovnané zo zemou. Ale pochovaním zamoreného územia nebezpečenstvo nepominulo. Jadrová katastrofa 20-teho storočia si stále vyberá nové obete. Trpia a umierajú bývalí likvidátori. Vtedy im za ich hrdinské nasadenie rozdávali medaily, dnes ich nevedia liečiť. Záznamy o dávkach radiácie sú preč, zničené. Všetko malo zostať utajené. Strana rozhodla, že veľký Sovietsky zväz nerobí chyby.
“Pred odchodom domov si všetkých predvolal kágébák a nástojčivo nás presviedčal, aby sme nikde a nikomu nerozprávali o tom, čo sme videli. Keď som sa vrátil z Afganu, vedel som, že budem žiť! Ale v Černobyle je všetko naopak – zabije ťa to práve vtedy, keď už si doma. Vrátil som sa… A všetko sa iba začalo…” (Str. 94)
“Dali nám podpísať taký papier… o mlčanlivosti… A tak som mlčal… Aj keby nám dovolili rozprávať, komu by som to hovoril? Hneď po službe v armáde som sa stal invalidom druhej triedy. V dvadsiatich dvoch rokoch.” (Str. 102)
Rodičia, ktorí musia byť svedkom dennodenného utrpenia svojich detí. Predčasne zostarnuté ženy. Deti, ktoré nepoznajú smiech. Bezmocní lekári, novinári, kameramani, likvidátori, fyzici, bývalí straníci. Starci, čakajúci na smrť v opustených dedinách. Tí všetci otvárajú Svetlane Alexijevič svoju dušu a ona z autentických príbehov obyčajných ľudí píše kroniku budúcnosti.
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
Zasľúbená zem
Nemôžu sa kúpať v jazere, plody zeme sú otrávené, les je nebezpečný. Deti nesmú behať po tráve, ani liezť po stromoch. Napriek všetkému tu zostávajú žiť.
Lekárka, obyvateľka mestečka Chojniki.
“Mohli sme odtiaľto odísť, ale s mužom sme si to rozmysleli a odmietli. Máme strach z iných ľudí. A tu sme všetci Černobyľci. Nebojíme sa jeden druhého, ak niekto ponúka jablká alebo uhorky z vlastného sadu či záhradky, vezmeme si ich a jeme, a neskrývame ich hanblivo do vrecka, do kabelky, aby sme ich neskôr vyhodili… Ale všade inde, na hociktorom inom mieste sme cudzí. Pozerajú na nás krivo a s obavou…Černobyľ… Je to teraz prívlastok celého nášho života.” (Str. 247)
Video 30 rokov po katastrofe
“Prečo sme sem prišli? Na černobyľskú zem? Pretože odtiaľto nás už nevyženú. Z tejto zeme. Už nepatrí nikomu, vzal si ju Boh… Ľudia ju opustili.” (Str. 78)
To sú slová ženy z Tadžikistanu, odkiaľ ich po rozpade Sovietskeho zväzu vyhnala vojna. Bývalé sovietske krajiny chceli svoju zem späť a v tej zemi už nechceli Rusov. Ruskí utečenci z Tadžikistanu teda našli svoj pokoj v zamorenom území. Podobne je na tom aj ruská rodina z Krigizska.
“Stretávam ľudí… Čudujú sa a nechápu. Čo to robíš so svojimi deťmi, veď ich zabíjaš. Si samovrahyňa. Nezabíjam ich, ja ich zachraňujem. Aha, mám štyridsať a som úplne šedivá… Raz k nám priviedli nemeckého novinára a ten sa opýtal “Priviedli by ste deti tam, kde je mor, alebo cholera?” Ale veď to je mor a cholera… Ale tú hrôzu, ktorá je tu, tú nepoznám. Nevidím. Nemám ju vo svojej pamäti… Bojím sa ľudí… Človeka so zbraňou…” (Str. 83)
Svetlana Alexijevič počúva a píše. Každá výpoveď je pre ňu rovnako dôležitá. Svedectvá neprikrášľuje ani nedegraduje, nepridáva im, ani neuberá. Postoje a úvahy jednotlivcov nehodnotí, nemoralizuje. Necháva čitateľovi dostatočne veľký priestor na premýšľanie a vytvorenie vlastného úsudku. Ak chcete vedieť, ako sa havária podpísala na živote obyčajného človeka, prečo je možno horšia ako Kolym či Osvienčim, ak vás zaujíma ako človek oklamal človeka, prečo sa černobyľské deti nevedia smiať, ak chcete vedieť, čo je to skutočná beznádej, potom už neváhajte a začítajte sa do kroniky budúcnosti. Táto emóciami nabitá kniha vo vás zanechá hlbokú stopu.
Večer pod lampou 20 rokov po Černobyle
Porovnať ceny >>
Černobyľská modlitba
Pozitíva
- Jedinečný pohľad na udalosti 26. apríla 1986 a na život obyčajného človeka po jadrovej katastrofe
- Nestrannosť
- Autentickosť
Negatíva
- žiadne
