Ryszard Kapuscinski: Impérium

Ak by som mala čo najstručnejšie charakterizovať knihu poľského novinára Ryszarda Kapuscinskeho Impérium, asi by som povedala, že sú to fotografie Andreja Bána v slovnej podobe. Kapuscinskeho reportáže o Rusku vyvolávajú rovnako silnú emóciu, sú rovnako výstižné a majú rovnako hlboký význam ako čiernobiele obrázky známeho slovenského fotoreportéra.

Aktuálna cena Imperium – Kapuscinski Ryszard v slovenských e-shopoch: (Zdroj: Heureka.sk, )

“Rusko v priebehu tisíc rokov svojich dejín videlo veľa. Iba jedno Rusko nevidelo – slobodu.” (Vasilij Grossman)

Prvé stretnutie s Impériom

Zbierka reportáží je výsledkom autorovho putovania po bývalom Sovietskom zväze. Začína sa spomienkou na autorovo prvé stretnutie s Impériom, keď v roku 1939 do jeho rodného mesta Pinsk (dnes Bielorusko) vstúpilo sovietske vojsko. Sedemročný poľský chlapec sa prvýkrát stretáva červenými hviezdami na čiapkach ruských námorníkov a s ruskou abecedou. Príslušníci NKVD v krásnych, nových belasých uniformách privezú deťom biele košele, červené šatky a odznaky. Chlapec vidí prvé deportácie a potom desiatky ďalších. Zo dňa na deň miznú spolužiaci, kamaráti, celé rodiny a napokon aj učiteľ. Tých, čo zostávajú, nivočí mučivý hlad. Slovo Sibír sa stáva metaforou hrôzy…

V zajatí Sibírskeho ľadu

Ryszard Kapuscinski, ImpériumV roku 1958 Ryszard Kapuscinsky nastúpi do vlaku transsibírskej železnice, ktorý vyráža na deväťdňovú cestu z Pekingu do Moskvy. Prvýkrát spoznáva ľadovú a nehostinnú krajinu, ktorou ich ešte ako deti strašili nahnevané mamy. “V mnohých štátoch sa nachádzajú zľadovatené teritóriá, oblasti po väčšiu časť roka skuté mrazom, mŕtve… Ale nikomu nezíde na um strašiť deti: Umy si ruky, lebo ťa pošlú do Kanady! Alebo: Hraj sa pekne s tým dievčatkom, lebo ťa vyvezú do Ameriky! V tých krajinách jednoducho nie je diktatúra, nikto nikoho nezakúva do reťazí, neväzní v táboroch, neposiela do práce v pekelnom mraze na istú smrť. Tam má človek iba jediného nepriateľa – chlad. Tu až troch – chlad, hlad a ozbrojené násilie.” (Str. 33)

Zabajkalsko – hranica, ostnatý drôt, zátarasy, zúrivé strážne psy, pripravené roztrhať na kusy každého, kto sa pokúsi o útek. Načo to všetko? Kladie si autor otázku. Všade haldy snehu, ľadová pustatina. Kto by utekal a kam by sa podel? Čita, Ulan-Ude, Krasnojarsk – sneh, hory snehu, zmrznuté planiny, večná tma. Cudzinca tu môže od stresu a zúrivosti nakoniec raniť mŕtvica. Alebo, podľa vzoru sovietskych ľudí, príjme skutočnosť takú, aká je, zmieri sa so situáciu a bude únavnú cestu trpezlivo znášať až do samého jej konca. Ale má aj tretiu možnosť – tešiť sa z nezvyčajnosti, ktorú mu táto cesta ponúka, pokúsiť sa situáciu pochopiť a prijať ju ako novú skúsenosť. Novosibirsk, Omsk, Čeľabinsk, Kazaň, Moskva – dlhá a náročná cesta, na ktorej sa nemáte s kým porozprávať. Nejde však o jazykovú bariéru. Aj päť rokov po Stalinovej smrti sa tu cudzincov boja. “Chcel by som sa dozvedieť čosi viac – ale nemôžem. Okolo mňa je pusto, okolo mňa je spálená zem, okolo mňa je stena. Vieme prečo – som cudzinec. Cudzinec vzbudzuje zmiešané pocity. Vzbudzuje napríklad pocit zvedavosti (ten treba potlačiť!), pocit závisti (cudzincovi je vždy lepšie, stačí pozrieť, ako je oblečený), ale predovšetkým vzbudzuje pocit strachu. Jedným z pilierov, na ktorých stojí systém, je izolácia od sveta a cudzinec už tým, že existuje, tento pilier podkopáva. Stalin za kontakt s cudzincom dával päť rokov, päť rokov tábora a často dával aj strieľať, ako sa teda čudovať ľuďom, že sa cudzinca boja ako ohňa.” (Str. 39,40)

Južné sovietske kolónie

Deväť rokov po prvej skúsenosti s Transsibírskou magistrálou sa poľský novinár vydáva do Impéria opäť. Tentokrát je cieľom jeho výpravy sedem južných republík ZSSR: Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Turkménsko, Tadžikistan, Kirgizsko a Uzbekistan. Komunistický režim za Brežnevovej vlády síce upustil od represálií, deportácií a masového vraždenia, ruský vplyv však cítiť naplno. Vlastná, bohatá kultúra krajín je vytlačená na okraj, väčšina historických pamiatok zničená, národné jazyky nahradené všadeprítomnou ruštinou. Napriek tomu sa autorovi aj vďaka pomoci domácich sprievodcov darí odkrývať tradičné kultúrne poklady, odhaľovať historické tajomstvá a ukázať vnútornú silu a hrdosť národov v kolonizovaných republikách. Okrem bohatého množstva obsiahlych informácií ponúkajú Kapucscinskeho reportáže aj inú dimenziu vnímania. Opisy obohatené o umelecké výrazové prostriedky pretavujú slová do farebnej mozaiky obrazov. Keď som v úvode spomínala prirovnanie s fotografiami Andreja Bána, myslela som najmä na túto časť knihy. ČÍtanie reportáží sa stáva umeleckým zážitkom.

Posledná výprava

Ryszard Kapuściński

Koncom osemdesiatych rokov prežíval svet obdobie transformácie. Podľa informácií, ktoré prichádzali z Moskvy, sa zdalo, že prerod neobíde ani také veľké impérium, akým je Sovietsky zväz. Zvedavosť donútila Ryzsarda Kapuscinskeho k ďalšej výprave. Jeho posledné putovanie sa začalo v roku 1989 na západe, v Berste. Počas ďalších dvoch rokov navštívil Magadan na východe, na severe ľadovú Vorkutu a na juhu Termez. Spolu prešiel takmer šesťdesiattisíc kilometrov. Vo svojich reportážach ponúka pohľad na historickú aj súčasnú Moskvu, osobitne sa venuje Kremľu.

Navštívi staré známe miesta – Jerevan, Tbilisi, Baku – miesta, o ktorých písal v reportážach z roku 1967, ktoré sa však s miestami spred dvadsiatich rokov nedajú porovnávať.

Studená Vorkuta za polárnym kruhom – uhoľný revír budovaný odsúdencami, postavený na obetiach stalinského režimu, je ďalšou zastávkou starnúceho poľského reportéra. Prví väzni sem prišli transportom v roku 1932, posledných oslobodili v roku 1959. Už niet NKVD ani KGB, no potomkovia tých, ktorí prežili stalinskú tyraniu – deti obetí aj dozorcov – tí všetci sa v odrazu ocitajú na jednej lodi. Aj naďalej hrdlačia v uhoľných baniach, lebo také sú príkazy Moskvy.

Baškirsko – autonómna krajina na úpätí Uralu s nádhernou prírodou, až kým ju ZSSR nepremenilo na centrum chemického priemyslu, lebo tak to rozhodla Moskva. A potom ďalších dvadsaťtisíc kilometrov cez snehovú pustatinu – Sverdlovsk, Irkutst, Jakutsk, Magadan, Noriľsk opäť do Moskvy. Ľudia, osudy, politika, náboženstvo, história. Boje medzi Arménmi a Azerbajdžancami o Náhorný Karabach, prírodná katastrofa v Uzbekistane, prechádzka po Donecku, Kyjeve, návšteva vo Ľvove a nakoniec Petrohrad – to, čo Kapuscinsky prináša vo svojich reportážach, by ste nenašli v žiadnom bedekri.

Budúcnosť

Poslednú časť knihy autor venuje úvahám o budúcnosti Impéria. Tu treba brať do úvahy najmä fakt, že originál vyšiel v Poľsku v roku 1993. Slovenského prekladu sa reportáže dočkali až po dvadsiatich troch rokoch, a tak tieto úvahy sa môžu zdať dnes už neaktuálne. Opak je však pravdou. Kapuscinsky v mnohých ohľadoch až zarážajúco správne odhadol vývoj a smerovanie bývalého Sovietskeho zväzu v postkomunistickom období.

“Vlak ide do svetlej budúcnosti. Vedie ho Lenin. Zrazu – stop, ďalej nie sú koľaje. Lenin vyzval na dodatočnú prácu po sobotách, položili koľajnice a vlak išiel ďalej. Potom ho viedol Stalin. Zase sa skončili koľajnice. Stalin dal postrieľať polovicu sprievodcov a cestujúcich a ostatných prinútil položiť nové koľajnice. Vlak sa pohol. Stalina nahradil Chruščov, a keď sa skončili koľajnice, rozkázal rozobrať tie po ktorých už vlak prešiel, a položil ich pred lokomotívu. Churščova vymenil Brežnev. Keď sa trať zase skončila, Brežnev rozkázal zastrieť oblolky a rozhojdával vagóny tak, aby si cestujúci mysleli, že vlak ide ďalej.” (J. Bordev, Staliniáda)

Koncom osemdesiatych rokov sa zdalo, že ruský demokrat konečne zvíťazil nad komunizmom a po rokoch despotizmu a tyranie ruský ľud dostal nádej na lepší život. Ale bude to naozaj tak? Len pár rokov po transformácii “na perestrojku a glasnosť všetci zabudli. Tábor demokracie, taký aktívny v boji s komunizmom, sa ocitol vytlačený na okraj politickej scény a je buď rozprášený, alebo zabudnutý. A vôbec, o demokracii sa dnes v Rusku hovorí čoraz menej. V spoločnosti vládne nálada pasívneho vyčkávania, vládne apolitickosť. Prevahu nadobúdajú sily, ktorých heslom je konsolidácia moci (najmä centrálnej moci) a silný, veľký štát. Je to atmosféra priaznivá pre posilňovanie autoritatívnych metód vlády, naklonená všetkým formám diktatúry.” (Str. 314)

Má Rusko šancu stať sa, vzhľadom na jeho dávnu aj nedávnu minulosť, demokratickou, bezpečnou a ekonomicky profitujúcou krajinou? Chudoba pôdy robí podľa autora z ruského sedliaka nevoľníka štátu. Obrovské zisky z nerastných surovín – ropa, zemný plyn, uhlie, železná ruda, diamanty – sa zase dajú ľahko zmonopolizovať štátom. V krajine navyše prebieha zápas integrácie a dezintegrácie, ovplyvnený nacionalizmom. Rusi budú chcieť silou mocou udržať veľký, silný štát, kým menšiny sa budú snažiť o vlastné, autonómne ciele. Okrem toho sem s vysokou pravdepodobnosťou vstúpi aj konfrontácia medzi kresťanstvom a islamom.

Vplyv na ďalší rozvoj ruského impéria bude mať aj majetková diferenciácia. Podľa autora sa v Rusku prejaví kapitalizmus vo svojej najprvotnejšej, najbezohľadnejšej, najagresívnejej podobe. Bohatí sa stanú ešte bohatšími, chudobní ešte chudobnejšími.

Tretím vplyvným procesom bude enklávový rozvoj – vďaka cudziemu kapitálu sa do Ruska dostanú svetové obchodné domy, luxusné hotely a reštaurácie, či banky, avšak zvyšok krajiny sa rozvíjať nebude. Ryszard Kapuscinsky si však napriek všetkému myslí, že Rusi majú veľa sily, aby sa dokázali pozviechať zo všetkých kríz. Navyše, pomôcť môže Západ, hoci len v záujme vlastného pokoja. Ktovie, čo by bol autor povedal, keby sa bol dožil súčasného diania…

Zbierku reportáží Impérium slovenskému čitateľovi prinieslo v roku 2016 Vydavateľstvo Absynt  ako ôsmu publikáciu edície Prekliati reportéri. Tri prečítané knihy ešte síce netvoria hodnovernú štatistiku, ale môžem s čistým svedomím povedať, že ani jednu z nich nepovažujem za stratu času. Naopak, všetky tri ma obohatili, každá svojim spôsobom. A sú dôkazom, že v Absynte vedia, čo robia. Impérium poľského reportéra jednoznačne odporúčam.

Aktuálna cena Imperium – Kapuscinski Ryszard v slovenských e-shopoch: (Zdroj: Heureka.sk, )

Ryszard Kapuscinski, Impérium

9

Výchovnovzdelávacia funkcia

8.0/10

Atraktívnosť vybranej témy

10.0/10

Presvedčivosť príbehu

10.0/10

Udržanie čitateľovej pozornosti

8.0/10

Umelecký zážitok

9.0/10

Pozitíva

  • bohatstvo nových a zaujímavých informácií (história, kultúra, spoločnosť, geografia)
  • prepojenosť faktov s umeleckým podaním
  • zaujímavé úvahy a pohľad na krajinu

Negatíva

  • škoda, že v slovenskom preklade nebola vydaná o pár rokov skôr

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.