Michael Ende: Dievčatko Momo a stratený čas

Michael Ende patrí medzi najúspešnejších autorov detských kníh. Jeho dve najznámejšie diela pre deti – Momo a Nekonečný príbeh – boli preložené do desiatok jazykov a predávané v miliónoch výtlačkov. Obe sa stali predlohou pre divadelné, či televízne adaptácie. A to aj napriek tomu, že kritika v rodnom Nemecku autora nijako nešetrila.

Od činohry k detskej knihe

Dievčatko Momo a stratený čas

Ende vyštudoval činohru. Netúžil po hereckej kariére – chcel sa stať divadelným scenáristom. Jeho hry mu však nepriniesli veľký úspech a tak sa jedného dňa posadil k písaciemu stroju a napísal vetu: ”Krajina, kde býval rušňovodič Lukáš, bola veľmi malá.” Autor podľa vlastného tvrdenia nemal ani najmenšie tušenie, ako bude znieť ďalšia veta, nemal naplánovaný žiadny príbeh, ani myšlienku. Iba postupne prikladal vetu k vete, nápad k nápadu a svoje písanie tak vnímal ako dobrodružstvo. Príbeh narastal, pribúdali nové postavy, dejové línie sa na jeho veľké prekvapenie začali navzájom prelínať. Autor často prirovnával túto metódu k práci maliara, kedy sa z vágnej počiatočnej myšlienky umelca počas pracovného procesu postupne rodí veľké dielo. Po desiatich mesiacoch bol Michael Ende hotový. Vydavateľstvá však jeho rukopis odmietali s tým, že je na detskú knihu príliš rozsiahly. Dielo sa dočkalo prvého vydania až v roku 1960. Hneď nato jeho Jim Knopf und Lukas der Lokomotivfuhrer (Jim Gombík a rušňovodič Lukáš) získal nemeckú cenu za literatúru pre mládež a odvtedy sa tešil obrovskému čitateľskému úspechu.

Kritika ho však nešetrila. Vyčítali mu úniky z reality do imaginárneho sveta. Podľa nich jeho príliš pozitívne rozprávky nepripravujú deti na skutočný život a odpísali ho ako “pisálka pre deti”.

“Do literárnych salónov je možné vstúpiť z mnohých dvier, z dvier väzenia, z dvier blázinca, alebo z dvier bordelu. Iba z jediných dvier nemôžete vstúpiť, z dvier detskej izby. To kritika nikomu neodpustí. Vždy sa sám seba pýtam, čím to je, že všetko, čo súvisí s dieťaťom, je znevažované.” Napísal Michael Ende na adresu svojich kritikov. V 70-tych rokoch sa s rodinou odsťahoval do Talianska. Zdôrazňoval, že v Taliansku sa v porovnaní s Nemeckom nielenže nerobia rozdiely medzi realistickou a fantastikou literatúrou, ale prihliada sa najmä na kvalitu napísaného. A práve v Taliansku, v roku 1973, vznikol jeho rozprávkový príbeh o dievčatku Momo, ktorý patrí medzi jeho svetovo najúspešnejšie diela. (Zdroj: wikipédia, autorský preklad nemeckého textu) https://de.m.wikipedia.org/wiki/Michael_Ende
(pokračovanie článku nižšie)

Prečítajte si tiež
Zuzana Kubašáková: Škriatok v pyžamku a iné rozprá... S logom vydavateľstva TAKTIK som sa doposiaľ stretávala iba na učebniciach mojich školopovinných detí. Spoločnosť však vlani vydala aj zbierku veselýc...
Július Belan: Tajomný prípad agenta Bananyho Literárni kritici sa na detektívku pozerajú tak trochu zvrchu. Tento žáner podľa nich nespĺňa atribúty umeleckej literatúry. Ja som však presvedčená, ...
Beatrica Čulmanová: Dobrodružstvá ducha Fridolína... Vydavateľstvo Taktik koncom minulého roka obohatilo knižný trh o detskú knihu Dobrodružstvá ducha Fridolína. Autorka Beatrica Čulmanová v nej predstav...

Momo

Jedného dňa v starom amfiteátri obyvatelia malého pokojného mestečka objavia dievčatko, o ktorom nikto nič nevie. Nevedia, odiaľ prišlo, nevie nič o svojich rodičoch a jediné, čo má, je meno. Obyvatelia sa rozhodnú, že sa o dievčatko Momo spoločne postarajú. Momo má veľký dar. Vie dobre načúvať a svojim priateľom a dobrodincom sa odmeňuje práve tým, že pozorne počúva, vďaka čomu sa všetky ich starosti a problémy akoby zázrakom vyriešia. Aj deti majú Momo rady, pretože s ňou sú všetky hry plné fantázie a nikdy s ňou nenudia. Pokojné mestečko je vďaka Momo ešte pokojnejšie a jeho obyvatelia sú šťastnejší. Avšak iba do chvíle, kým sa znenazdajky neobjavia siví páni, ktorí žijú z času iných ľudí a začnú aj obyvateľov malého mesta oberať o ich čas. Najprv zverbujú všetkých dospelých a potom si na mušku zoberú aj deti. Jedine Momo sa nedá oklamať a okamžite odhalí ich nekalé plány. Pre sivých pánov sa tak stáva hrozbou a rozhodnú sa jej zbaviť. V poslednej chvíli jej na pomoc príde stará korytnačka Kassiopea, ktorá ju privedie k majstrovi Hodinusovi. Tam Momo pochopí, že zachrániť priateľov môže jedine ona…

Michael Ende vo svojich dielach prepája realitu s fikciou. Zaoberá sa postavením človeka v konzumnej spoločnosti a práve preto sú jeho detské knihy z druhej polovice 20. storočia vysoko aktuálne aj po takmer polstoročí od ich prvého vydania. Presne takým je aj fantastický príbeh o dievčatku Momo, ktorý je akousi metaforou hektického života. Autor v ňom čitateľovi medzi riadkami ponúka priestor na zamyslenie: Čo vháňa ľudí do neustáleho kolotoča práce, zarábania peňazí a spotreby? Máme v tomto ohľade slobodnú možnosť výberu? A existuje cesta von? Je možné, že v príbehu o Momo nájdete aj svoj vlastný život.

Autor rozdelil postavy do troch skupín. Na jednej strane stoja dospelí, ktorí sa už zabudli na svet pozerať detskými očami a na opačnej strane sú bezstarostné deti. Niekde uprostred sa nachádzajú dve postavy – Giro Sprievodca a Bepo Zametač. Giro reprezentuje ľudí, žijúcich zo dňa na deň, ktorých budúcnosť až tak netrápi a nezaťažujú sa ani pocitmi zodpovednosti (v reálnom živote takíto ľudia často nosia nálepku dospelých nedospelých). Bepo je reprezentantom tých, ktorí si dokážu vychutnať každú sekundu svojho života, nikam sa neponáhľajú a sú veľmi hĺbaví (väčšinou sú to už starší ľudia, ktorých múdrosť pramení z hlbokej studnice životných skúsenosti).

“Siví páni” sú hrozbou pre všetky tri skupiny. Ich farba symbolizuje všednosť a nenápadnosť. A práve nenápadnosť je ich hlavnou devízou, ktorá im umožní nepozorovane sa infiltrovať medzi obyvateľov mestečka. Sú majstrami manipulácie. Prekrúcaním faktov a dôkladne pripravenou argumentáciou dokážu obyvateľov mestečka presvedčiť o tom, že doposiaľ robili všetko nesprávne a súčasne im vnútia klamlivú predstavu o tom, ako sa všetko dá napraviť, ak budú postupovať podľa ich pokynov. Dospelí tak dobrovoľne padnú do pasce, z ktorej niet úniku.

Aj deťom “siví páni” začnú kontrolovať voľný čas. Postarajú sa o to, aby mali každý deň vyplnený detailne naplánovanou činnosťou. Z detí sa tak stávajú bábky, ktoré slepo prijímajú naservírovanú ponuku, bez možnosti úniku do sveta fantázie a vlastného vkladu do hry.

Giro Sprievodca a Bepo Zametač spočiatku tlaku “sivých pánov” odolávajú. Ich výhodou je, že o nich vďaka Momo vedia, majú tak možnosť brániť sa ich vplyvu. Obaja však majú slabiny, ktoré ich nepriateľ dokáže šikovne využiť vo svoj prospech. Girovi, ktorý je rád stredobodom pozornosti, otvoria dvere do lákavého sveta šoubiznisu – ponúknu mu slávu, obdiv a peniaze. Kým sa spamätá, o jeho živote dávno rozhodujú “siví páni.” Bepovou slabinou je malá Momo. Strach o ňu ho donúti spolupracovať s nepriateľmi a plniť ich pokyny v klamlivej predstave, že jedného dňa ju svojou poslušnosťou vyslobodí z ich zajatia.

Fikcia, ktorú Michael Ende v príbehu o Momo prináša, je mimoriadne výstižným odrazom reality. Odzrkadľuje život plný lákadiel, ktoré sa na nás nenápadne hrnú zo všetkých strán v snahe presvedčiť nás, aké hmotné, či nehmotné statky potrebujeme k plnohodnotnému a šťastnému životu. Naša neschopnosť odolávať robí z nás zajatcov vlastného životného štýlu.

V príbehu zachráni obyvateľov mestečka dievčatko Momo – prišla odnikadiaľ, nepatrí nikomu, okrem oblečenia nič nevlastní a ani vlastniť nepotrebuje. Hmotné statky ju totiž vôbec nezaujímajú. Jej život napĺňa iba túžba po priateľstve a spájaní. Tým, že dokáže správne načúvať, takmer okamžite odhalí ich nekalé úmysly. Práve preto nad ňou “siví páni” nemajú žiadnu moc a ona jediná predstavuje pre nich reálne nebezpečenstvo. Momo je symbolom toho, čo ľudí v reálnom živote môže oslobodiť zo začarovaného kruhu konzumu a hektického života. Momo je v každom z nás.

Hoci som s obsahovou stránkou knihy plne stotožnená, musím trochu skritizovať jej rozsah. Dávam tým tak trochu za pravdu nemeckým vydavateľom, ktorí autorov prvý rukopis odmietli vydať práve kvôli počtu strán. Aj jeho Dievčatko Momo a stratený čas má bezmála tristo husto písaných strán, čo dieťa vo veku deväť rokov ešte naozaj nemôže zvládnuť. Neprimerané veku čitateľa je aj členenie textu. Kapitoly sú, podľa môjho názoru, príliš dlhé. Obsiahnuté myšlienky, hoc bezpochyby výnimočné, sú formulované jazykom, nie veľmi blízkym detskému čitateľovi. Keďže som nečítala nemecký originál, neviem posúdiť, do akej miery náročnosť formulácií vychádza priamo z pera autora, a čo je vplyv prekladateľa. V každom prípade dlhé a komplikované súvetia sú pre nemecký jazyk typické a ich preklad býva občas naozaj tvrdým orieškom. U nás doma som tento problém vyriešila tak, že som z mojej malej čitateľky spravila poslucháčku.

Príbeh malého dievčatka Momo sme po večeroch lúskali vyše dva mesiace. Knihu sme kvôli náročným, miestami až filozofickým pasážam, ktoré moja dcéra potrebovala spracovať, museli čítať po krátkych úsekoch. Často sme museli kúskovať aj jednotlivé kapitoly. Priznám sa, že občas to bolo pomerne únavné, ale takto strávený čas rozhodne nepovažujem sa stratený. Kniha nám ponúkla priestor na diskusiu, do ktorej sa moja dcéra aktívne zapájala svojimi prekvapivo zrelými názormi.

Hoci sa to možno nezdá, sme pánmi svojho vlastného času. Máme slobodnú vôľu rozhodnúť sa, ako ho strávime, ako prežijeme svoj život. Stačí v sebe objaviť malú Momo, starať sa o ňu a každý deň ju navštevovať. Ona bude na oplátku zase rada načúvať našim potrebám. Tento odkaz robí z obyčajného rozprávkového príbehu dielo s právom na čestné miesto medzi najlepšími detskými knihami a z “pisálka pre deti” autora veľkého formátu. Na rozdiel od nemeckých kritikov si myslím, že kniha Dievčatko Momo a stratený čas pripravuje dieťa na reálny život viac, ako mnohé školské poučky. V prípade, že sa rozhodnete do Momo investovať peniaze a energiu, určite nebudete ľutovať. V kníhkupectvách knihu nemeckého autora nájdete v slovenskom vydaní vydavateľstva Verbarium z roku 2018.

V úvode som spomínala, že kniha o dievčatku Momo sa stala predlohou pre divadelné aj filmové spracovanie.Trochu som pátrala a našla som film v českom znení. V čase svojho vzniku, v 80-tych rokoch minulého storočia, divákov určite fascinoval. Dnes vás asi veľmi neočarí (moje dieťa pri ňom zaspalo), ale aspoň si porovnáte svoje vlastné predstavy z knihy s tými autorovými, keďže on sám sa na jeho tvorbe aktívne podieľal:

Dievčatko Momo a stratený čas

8.6

Aktuálnosť témy

10.0/10

Udržanie čitateľovej pozornosti

7.0/10

Vhodnosť na recitačné súťaže

6.0/10

Výchovný charakter

10.0/10

Cieľ / Zámer knihy

10.0/10

Pozitíva

  • mimoriadne aktuálna téma
  • široký priestor na diskusiu s dieťaťom (podmienkou je, aby text poznal aj rodič)
  • príbeh pozostávajúci z viacerých vrstiev, ktoré sa dajú odkrývať
  • príležitosť tráviť čas so svojím dieťaťom

Negatíva

  • veľký rozsah vzhľadom na vekovú hranicu čitateľov
  • náročne formulované myšlienky nezodpovedajú veku čitateľov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *