Geniálna Agatha a jej deti

Na konte má 68 detektívnych románov, zbierok poviedok, špionážnych či psychologických románov, 17 divadelných hier, dve diela literatúry faktu a knihu básní. To všetko stihla počas 86 rokov svojho života. Kto by nepoznal fenomenálnu Agathu Christie, právom korunovanú za kráľovnú anglickej detektívky? Tento rok uplynulo 125 rokov od jej narodenia.

Človek priam žasne nad literárnou plodnosťou svetoznámej britskej spisovateľky. Ako žena sa úplne prirodzene pýtam, ako to dokázala? Ako vedela skĺbiť spoločenskú úlohu ženy, manželky, matky a s úlohou spisovateľky? Jednoducho sa nebála bojovať za svoje sny, nebála sa riskovať a rúcať mýty. Bola otvorená novým nápadom a myšlienkam, nevzdávala sa a dokázala sa presadiť, hoci to občas znamenalo aj boj proti spoločenským konvenciám. Písanie bolo pre Agathu jednoducho životným poslaním, ktorému podriadila všetky ostatné súčasti svojho života.

Prvé manželstvo s dôstojníkom britského vojenského letectva Archibaldom Christiem jej nevyšlo možno práve pre jej zanietenosť k literárnej tvorbe. Manžela údajne zanedbávala, čo jej často pripomínala najmä jej matka. Archibald si čoskoro našiel milenku a ich vzťah nezachránila ani dcéra Rosalind. Agatha síce neochotne, ale napokon predsa súhlasila z rozvodom. Rozchod však znášala ťažko a na dlhší čas zmizla aj zo spoločenského života. Vo svojej autobiografii sa dokonca priznala k plánovaniu komplikovanej samovraždy, ktorá mala vyzerať ako vražda. Vina mala pritom padnúť na jej sokyňu v láske, ktorá jej “ukradla” manžela.

Druhýkrát sa vydala za archeológa Maxa Mallovana. Bol od nej o 15 rokov mladší a pomohol jej vrátiť sa do života. Sprevádzala ho takmer na všetkých expedíciách, kde mu ako plnohodnotná členka archeologického tímu pomáhala a popri tom načerpala množstvo nových nápadov, ktoré tematicky spracovala hneď v niekoľkých detektívnych románoch. V krásnom a šťastnom vzťahu manželia Mallovanovci spolu prežili 46 rokov. Jej veta: “Archeológ je ideálny manžel. Čím je jeho žena staršia, tým je pre neho zaujímavejšia,” je vtipným, no výstižným vyjadrením ich vzťahu.

Hercule Poirot a spol.

Hercule Poirot

Počas prvej svetovej vojny pracovala Agatha Christie v nemocnici. Veľa sa naučila o jedoch a svoje poznatky zúžitkovala v spisovateľskej praxi. Jed v jej detektívnych románoch ako vražedná zbraň vystupuje pomerne často. Použila ho aj v prvom románe Záhada v zámku Styles (1920), v rámci ktorého prvýkrát predstavila nezabudnuteľného, tak trochu do seba zahľadeného, chorobne puntičkárskeho detektíva s nízkou, zavalitou postavou a úzkymi fúzikmi, ktorého preslávili jeho hyperaktívne, sivé mozgové bunky. Hercule Poirot neskôr našiel svoje miesto v 33 detektívnych románoch a v množstve poviedok. Agatha si priala, aby po jej smrti už nikto tohto kultového detektíva “neoživil” a preto ešte v roku 1940 napísala román Opona. V ňom necháva výstredného Belgičana umrieť. Tento román údajne zamkla do trezoru a vyšiel až po autorkinej smrti.

Vo filmových adaptáciách stvárnilo úlohou výstredného detektíva niekoľko hercov. Medzi inými naríklad Albert Finney či Peter Ustinov. Azda najvýraznejšie sa však do pamäti divákov zapísal fenomenálny David Suchet, ktorý stvárnil Hercula Poirota mimoriadne autenticky a zaslúžil sa o obrovský úspech seriálu.

Pri tejto príležitosti a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si na tomto mieste dovolím jednu súkromnú kritickú vsuvku. Peniaze hýbu svetom a v literárnom svete toto pravidlo, žiaľ, platí dvojnásobne. Nedávno aj na Slovensku vyšiel preklad knihy britskej spisovateľky Sophie Hannahovej, ktorá slávneho detektíva napriek želaniu Agathy Christie oživila s požehnaním spisovateľkinho vnuka Matthewa Pricharda v knihe Vraždy s monogramom. Nemám nič proti britskej autorke, na konte má údajne niekoľko dobrých kriminálok, ale tento jej čin považujem za veľkú zradu. Z úcty k Agathe Christie pevne dúfam, že kniha Sophie Hannahovej nebude mať u čitateľov veľký úspech. Môj postoj je v tomto prípade jasný a neoblomný – nečítala som ju a z princípu ani nebudem.

Ale vráťme sa radšej späť k Agathe. Po istom čase jej začal Poirot so svojimi výstrelkami liezť na nervy a potrebovala si od neho oddýchnuť. A tak vytvorila ďalšiu známu postavu –  svojráznu, láskavú starú dievku s jedinečnými pozorovacími schopnosťami – slečnu Jane Marplovú z fiktívnej anglickej dediny St. Mary Mead, ktorá vďaka svojim znalostiam ľudskej povahy dokáže vyriešiť aj zložitý a zamotaný kriminálny prípad skôr ako britská polícia. Prvýkrát sa slečna Marplová objavuje v románe Vražda na fare (1931) a potom ešte v ďalších 12-tich románoch.

slečna Marplová

Úlohu slečny Marplovej si zahrala Helen Hayesová. Neskor ju však doslova zatienila Joan Hicksonová, ktorá podobne ako David Suchet v úlohe Poirota bola najlepšou predstaviteľkou Jane Marplovej. K herečkám, ktoré dostali možnosť zahrať si túto skvelú úlohu patrí aj Angela Lansburyová. Kvôli nízkemu veku ju z úlohy museli čoskoro stiahnuť, lebo film sa stal nedôveryhodný. Veľmi dobre sa svojej úlohy zhostila Geraldine McEwanová, ktorá si veľmi rýchlo získala srdcia divákov. Slečnu Marplovú si zahrala aj Margaret Rutherofrdová. Tá však nevyhovovala samotnej autorke. hoci v iných filmoch herečku obdivovala.

Popri Poirotovi a slečne Marplovej nesmieme zabúdať ani na dvoch dobrodruhov Toma Beresforda a Tuppence Cowleyovú. Objavujú sa hneď v druhej knihe Agathy Christie – Tajomný protivník (1922). Po tomto prvom dobrodružstve sa z dvoch mladých ľudí stávajú manželia. Pod spoločným priezviskom Beresfordovci vystupujú v ďalších troch románoch a starnú spolu so samotnou autorkou. Posledný román s ich postavami vyšiel v roku 1973 pod názvom Brána osudu. Tomma a Pentličku nájdete aj v niekoľkých poviedkach.

Nesmieme však zabúdať ani na Poirotovho verného priateľa kapitána Hastingsa, spisovateľku Ariadne Oliverovú, inšpektora Jappa, policajta Battla, plukovníka Johnyho Racea, či vyslúžilého štátneho úradníka Parkera Pynea. To všetko sú literárne deti Agathy Christie, ktoré vychovávala, pestovala a rozmaznávala – ak nie s láskou, tak určite svojou spisovateľskou zanietenosťou. V každom prípade im venovala oveľa viac času ako svojej jedinej dcére Rosalind.

Inšpiratívne umývanie riadov

Autorkina fantázia a brilantosť jej zápletiek je obdivuhodná. V rámci jedného novinového rozhovoru uviedla, že jej najvražednejšie nápady vznikali pri umývaní riadu. Som rada, že v jej dobe neexistovali umývačky. Svet by totiž prišiel o množstvo výborných detektívnych románov.

Ja som sa k prvej detektívke geniálnej Agathy dostala približne pred ôsmimi rokmi úplnou náhodu a okolnosti si už poriadne nepamätám. Podstatné je, že ma oslovila a bez váhania som rozšírila spisovateľkin fanklub. Začala som si budovať malú súkromnú zbierku. Knihy som zháňala, kde sa dalo – dostupné slovenské a české vydania v kníhkupectvách, nedostupné v antikvariátoch. Ani pri jednom jej románe som sa nenudila, ani pri jedinej knihe som neľutovala jej kúpu. Predsa len sa mi však niektoré z nich vryli do pamäti trochu viac ako ostatné. S Herculom Poirotom je to napríklad nezabudnuteľná a notoricky známa Vražda v Orient Exprese či Vraždy podľa abecedy. Slečna Marplová ma najviac oslovila v príbehu Nemezis, ale výborné sú aj príbehy Mŕtva v knižnici, Hroziaci prst, či Ohlásená vražda. Z ostatných diel ma mimoriadne zaujala kniha Desať malých černoškov, ktorá už hraničí s kriminálnym románom, romány Záhada siedmich ciferníkov, či Miesto určenia neznáme (posledne menované je trochu naivné, ale napriek tomu zaujímavé) a Nakoniec príde smrť z čias starovekého Egypta. No a nemôžem nespomenúť psychologický triller Nekonečná noc. Po tejto útlej knižočke som dlho poškuľovala  v knižnici mojich rodičov, až som si ju nakoniec “navždy požičala”. Je o dosť iná ako ostatné, odporúčam.

Nemá význam, aby som tu vyratúvala všetky jej diela. Slušne prehľadný zoznam ponúka napríklad Wikipédia. V prípade, že vás zaujíma viac ako len zoznam, odporúčam vám Encyklopediu Agathy Christie od Matthewa Bunsona (Vydavateľstvo Ikar CZ, 2007). Nájdete v nej zaujímavosti zo života autorky, detailný popis všetkých jej diel, informácie o filmových, divadelných či televíznych adaptáciách, podrobný opis postáv aj najvýznamnejších filmových predstaviteľov, ktorí tieto románové postavy stvárnili, aj množstvo obrazového materiálu.

Na záver by som chcela ešte dodať jednu krátku, možno aj trochu zlomyseľnú poznámku: Neviem prečo mnohí súčasní autori majú pocit, že kvalitný román musí mať minimálne 500 strán, aby bol obsahovo zaujímavý. (Narážam konkrétne na žánrovo rovnaké, na našej stránke recenzované tituly Volanie Kukučky a Hodvábnik od R. Galbraitha.) Diela Agathy Christie sú dôkazom toho, že aj na malom priestore sa dá vykresliť brilantná zápletka vytvárajúca to správne napätie a zaujímavý príbeh, ktorý dokáže osloviť čitateľov po celom svete. Dve miliardy predaných výtlačkov hovoria za všetko. Lepšie je na tom údajne už len Biblia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.