Jo Nesbo: Polícia
Bez mučenia sa priznávam, že som, rovnako ako milióny ďalších čítajúcich obyvateľov tejto planéty, nevyliečiteľný nesbomil. V duchu hesla: “Na môjho obľúbeného autora mi nesiahajte” zubami-nechtami bránim tohto dokonalého nórskeho hrdinu severskej detektívky pred zlými jazykmi. Dobre, dobre… Nikto nie je dokonalý, ani Nesbo určite nie. Ale jeho krimiromány, teda väčšina z nich, áno.
Napriek tejto mojej takmer posvätnej úcte k autorovi a jeho dielam som si predsavzala, že z úcty k tým, ktorí sa zatiaľ iba rozhodujú o kúpe najnovšieho Nesbovho krimirománu Polícia, budem maximálne objektívna.
Anotácia vydavateľa na obale knihy sľubovala napätie. Na to som bola pripravená, pretože od Nesba sa nič iné ani nedá čakať. Niekde som si prečítala, že ide o nervydrásajúci triller. To hodnotenie som radšej brala s rezervou. Jeho posledná kniha Prízraky ma totiž trochu sklamala (áno, vidíte dobre, sklamala ma, ale naozaj iba trochu :-)) a v snahe vyhnúť sa ďalšiemu sklamaniu som sa trochu bála uveriť tomuto, na prvý pohľad trochu prehnanému, hodnoteniu.
A tak som sa pustila do čítania ja sama a opäť sa bez mučenia priznávam, že nervy som mala v kýbli už od prvej strany. Neviem, ako to Nesbo robí, ale zase sa mu podarilo vtiahnuť ma do deja tak intenzívne, až som zabudla na okolitý svet aj čas. Dokonale premyslené detaily dávajú fiktívnemu románu punc dôveryhodnosti až do poslednej bodky a ja som to zase všetko zhtla aj s navijakom.
V hlavnom meste Nórska vyčíňa sériový vrah. Svoje obete si starostlivo vyberá medzi policajtami a vraždí ich na bývalých miestach nevyšetrených trestných činov. Stopy zametá so zručnosťou profesionála a vyšetrovací tím sa nemá čoho chytiť. Kto trestá nórskych policajtov za nečinnosť? Je vrahom dávno mŕtvy úchyl, alebo majú vyšetrovatelia svoju pozornosť zamerať do vlastných radov? Ženie vraha nenávisť, alebo je jeho motívom láska? Román je plný napätia, šokujúcich odhalení a prekvapivých zvratov (aj takých, aké by ste si možno neželali). Ak si myslíte, že ste Nesbov štýl a taktiku už dávno prekukli (nebojte sa, myslela som si to aj ja), krimiromán Polícia vás z tohto omylu veľmi rýchlo vyvedie. Kráľ nórskej detektívky sa totiž s čitateľom opäť hrá obľúbenú hru na mačku a myš. Budete sa musieť vymotávať zo slepých uličiek, necháte sa oklamať klasickými trikmi, budete sa snažiť čítať medzi riadkami a unikne vám očividné. Do mozgu sa vám budú tlačiť dotieravé otázky, no správna odpoveď, aká by vám nenapadla ani vo sne (ak vôbec pri čítaní tejto knihy budete môcť zaspať), príde ako vždy až na záver.
Mimochodom záver. Ten ma trochu zmiatol. Krátka pasáž pred úplným koncom je na môj vkus príliš patetická. Mala som pocit, akoby si tento drsný chlapík z Nórska pri písaní odskočil a tých pár stránok mu tam zo škodoradosti vpísala nejaká jeho dámska návšteva. Inak si túto, síce chvíľkovú, no očividnú zmenu štýlu neviem vysvetliť. Našťastie svoj drobný prešľap Nesbo vykompenzoval otvoreným koncom, ktorý pravdepodobne sľubuje prekvapenie v podobe ďalšieho krimirománu. Len neviem, či to po Polícii nebude viac na škodu ako na úžitok. (Okrem toho už v regály nemám voľné miesto.)
Ak ste čítali aj predchádzajúce knihy od tohto autora, román Polícia sa dá výberom témy a kvalitou jej spracovania prirovnať k Bohyni pomsty či Snehuliakovi. Informácia pre prvočitateľov Nesba (sú vôbec takí?): Aj keď ste nečítali predchádzajúcich deväť častí zo série so svojským inšpektorom Harrym Holem (je to možné?), váš čitateľský zážitok z Polície to nijako neovplyvní. Dozviete sa všetko podstatné.
Inak, stále nechápem, prečo Nesba kritici v Nórsku pasujú za nového Stiega Larssona. Jo Nesbo totiž svojimi spisovateľskými výkonmi autora Milénia ďaleko prevyšuje.
Polícia
Pozitíva
- Príbeh drží čitateľa v napätí až do úplného záveru
- Otvorený koniec
Negatíva
- Neprekonal Snehuliaka, Headhunters či Bohyňu pomsty
