Hjok Kang: Tady je ráj
Kniha severokórejského utečenca Hjoka Kanga Tady je ráj predstavuje ďalší dielik do skladačky, ktorá vytvára skutočný obraz o komunistickom režime KĽDR. Po jej prečítaní si uvedomíte, že v takomto “raji” by ste určite žiť nechceli.
Severokórejskí utečenci neustále podávajú neuveriteľné svedectvá o strastiplnom živote v krajine teroru. Ich spomienky sú veľmi podobné a v knihách sa často opakujú termíny ako štátna propaganda, pracovné tábory, verejné popravy, telesné tresty, hladomor, strach. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ďalšia kniha nemôže priniesť žiadne nové informácie, Opak je však pravdou. Každé jedno svedectvo o totalitnom režime Kimovcov prináša nové pohľady na KĽDR. Mladý Hjok Kang sa v knihe rozpamätúva na detaily svojho detstva, ktoré v krajine prežil od svojho narodenia v roku 1986 až do úteku v roku 1998.
V Hjokovej knihe sa dočítate o fungovaní severokórejskej spoločnosti, kde sa individualizmus trestá a ustupuje sile a jednote kolektívu. Veľa sa dozviete o školskom systéme a obsahu vzdelávania. Hojk hovorí aj o hladomore a o tom, ako sa z ľudí stávajú zvery. Kniha ponúka obraz severokórejských väzení a pracovných táborov. Ale je aj ukážkou hrozivej štátnej propagandy a jej následkov. Rovnako ako aj iné knihy poukazuje na problematiku severokórejských utečencov v Číne a ich nelichotivého postavenia v cieľovej krajine úteku – v Južnej Kórei, kde už síce nemusia hladovať a sú slobodnými občanmi, avšak neustále sa stávajú terčom nenávistných útokov zo strany Juhokórejčanov.
KĽDR očami dieťaťa
Životný príbeh mladého Hjoka sa odohráva Onsongu. Toto mesto pridelili jeho starým rodičom severokórejskí funkcionári po tom, čo sa koncom 50-tych rokov dali nalákať prokomunisticky orientovanou Asociáciou severokórejských občanov na návrat z Japonska do Severnej Kórey.
“Hned od počátku to byl tvrdý život, tím spíš, že jsme byli početná rodina. Otec mi vyprávěl, že sa nejčasteji krmili polévkou, maso jedli jen zřdkakedy… Ze všech, kdo se z naší rodiny vrátili z Japonska, to nejhúře nesl dědeček, tatínkúv otec. Podvedli nás, opakoval neustále a dával přitom dobrý pozor na to, aby ho neslyšel nikdo mimo rodinu…”
Hjokov otec už prišiel na svet v Severej Kórei. Keď vyrástol, oženil sa s dcérou chudobného robotníka a v roku 1986 prišiel na svet ich jediný syn Hjok, ktorý aj takto spomína na školský systém:
“Severokorejský školní systém, tedy po mateřské škole, kde se děti učí číst a psát, zahrnuje čtyři roky základní a šest len střední školy. Po jejich ukončení museji všichni povinně absolvovat vojenskou službu v armádě, která trvá třináct let. Z armády se muži dostanou až ve třiceti letech a potom teprve mohou pomýšlet na svadbu a děti. Kolektivní ideál je totiž silně orientován na armádu a obranu země proti imperialistickým agresorúm a jejich přisluhovačúm.”
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
“ŠKolu sme měli od pondělí do sobotního poledne. Po vyučování jsme každý den museli vykonávať ještě dvě až tŕi hodiny zemědělských prací. V neděli to bylo celý den… A po nástupu na střední nabral rytmus zemědělských prací ještě větší tempo: jak nastala doba sklizně, tábořila celá třída rovnou na poli a bylo nemožné se ztratit. Byla to tvrdá, vyčerpávajíci zkouška, která trvala měsíc a púl, kdy jsme neustále pracovali na poli tak usilovně, že jsme pak byli jako zmlácení… Učitelé nás nechávali často pracovať až do vyčerpání a zacházeli s námi velice tvrdě.”
Deti mali mnohé povinnosti aj počas letných prázdnin. Museli sa napríklad povinne zapájať do zberu. Zbierali kukuričné listy, meď a iné kovy. Na všetko mali pritom stanovené kvóty. S kvótami bojovali aj v zime.
“Až ke škole jsme museli dotáhnout šest kár plných fekálií z veřejných i soukromných latrín. Ale pozor, nešlo o to, sbírat kdejaké exkrementy! Muselo to být lejno lidské, jediný exkrement zasluhující si podle názoru našich učitelú označení “hnojivo”. V nejhorším případe se tolerovali psí hovínka.”
V Severjnej Kórei je prísne zakázané robiť si žarty z Kimovcov. To by si človek rovno podpísal rozsudok smrti.
“Asi v deseti letech jsem se pustil z číré nerozvážnosti do kreslení, a podle odznaku, co jsem nosil na prsou, jsem namaloval Kim Ir-sena. Spolužák, soused ve tŕíde, mě okamižite udal… Učitelka mě nechala nastoupit doprostřed třídy a dobrých pět minut mě holí tlokla po celém těle tak silně, jak jsem zatím nikdy nedostal…”
Spevňovanie cesty – Detská práca (Severná Kórea, 2014), © David Guttenfelder/ AP Photo
Povinnosťou žiakov bola aj sebakritika. Vždy v pondelok museli odovzdávať učiteľom vyplnený formulár “Celistvosť každodenného života.”
“Záznam se vodorově dělil na tři části. Nahoře bylo nutné uvést seznam všech špatností, kterých jsem se během uplynulého týdne dopustili… Prostředek byl určen pro správná rozhodnutí, která jsme si odteď předsevzali, a pro sliby, že už se nikdy nedopustíme uvedených špatností. A poslední čásť záznamu sloužila pro udávaní spolužákú. Musela se vyplňovať povinně a každý to také pečlivě dělal.”
Vďaka návratu s exilu patrila Hjokova rodina k privilegovanej vrstve, ktorá sa do istej miery mohla tešiť z priazne Kim Ir-sena, čo najmä Hjokovo otca v mnohých situáciách zachránilo pred najtvrdšími trestami. Navyše, rodina, ktorá zostala žiť v Japonsku, im neustále posielala pomoc v podobe peňazí a rôznych darčekov. Napriek tomu hladomor v deväťdesiatych rokoch ťažko poznačil aj ich.
“Dostával jsem dvě “jídla” denně, což představovalo prúhlednou polévku s několika listy zeleniny a kukuřičnými nudlemi. Občas i sójový sýr. To ale nemělo dlouhého trváni… Jako předzvěst toho, čo příjde, jsem už vídal z okna domu lidí, naše sousedy, jak sbírají trávu, stromovou kúru, aby měli so jíst… kúru nejprve nastrouhali a pak ji nechali přejít varem, než ji pozřeli. Těm nebožákúm se pak nevedlo o moc lépe: ze dne na den jim otelk obličej a nakonec stejně zemřeli… Lidé většinou umírali v noci, každé ráno jsme v sousedsví napočítali pět nebo šest mrtvých.”
Hjokov otec hľadal možnosti, ako uživiť seba i rodinu a rozhodol sa pre riskantnú ilegálnu cestu do Číny, kde sa dal najať ako robotník. Pri návrate domov ho však chytila pohraničná stráž. Nepomohli ani úplatky a Hjokov otec putoval po mučivom vypočúvaní najprv do väzenia a neskôr do pracovného tábora, kde dostal týfus.
“Tatínek měl vysoké horečky a skoro vúbec nemohl polykat to, co jsme mu s maminkou nosili. Hladověl devět dní a viditelně ho to vyčerpalo. Nakonec ho odvedla táborová zdravotní sestra do nemocnice na vyšetření… Lékaři mu diagnostikovali týfus. Dnes jsem přesvědčen, že se tatínek nakazil ve vězení, kde ho přenášeli paraziti jako vši.”
Na preliečenie ho poslali domov s tým, že neskôr sa do pracovného tábora musí vrátiť. Otec si uvedomoval, že v tábore by ho čakala istá smrť a tak sa začiatkom marca 1998 s manželkou a synom a niekoľkými ďalšími priateľmi a príbuznými rozhodli pre riskantný útek. Risk vyšiel a celej skupine sa šťastne podarilo dostať cez ľadovú rieku, ktorá tvorí prírodnú hranicu medzi Čínou a Severnou Kóreou. Ich utrpenie však stále nebolo na konci. Ako ilegálni imigranti sa v Číne museli ukrývať pred políciou, ktorá by ich po odhalení okamžite deportovala naspäť do Severnej Kórey, kde by ich čakala poprava zastrelením. Raz sa skutočne všetci traja dostali do väzenia. Pred deportáciou ich zachránil dobrý priateľ Hjokovho otca, ktorý im poskytol finančné prostriedky na podplatenie hlavného čínskeho dozorcu. Hjokova rodina ešte niekoľko rokov putovala po Číne a ukrývala sa až sa napokon sám Hjok, napriek protestom rodičov, rozhodol, že sa pokúsi dostať sa do Južnej Kórey. Spolu s bratrancom a ďalšou Severokórejčankou sa opäť vydali na cestu do neznáma. Po namáhavom a riskantom putovaní v Thajsku narazili na protestantského kňaza, ktorý sa ich ujal a pomohol im. Rovnako ako mnohým ďalším Severokórejčanom. Z jeho domu poslali aj po Hjokových rodičov a napokon sa im po rokoch na úteku podarilo dostať do Južnej Kórey.
Nádej
Hoci som prečítala už niekoľko kníh o Severnej Kórei, o ktorých som písala aj na našej stránke, neprestávam sa čudovať. Všetky svedectvá čítam so stiahnutým žalúdkom a slzami v očiach. Hoci ešte aj dnes obyvatelia krajiny teroru prežívajú v neľudských podmienkach, aj vďaka utečencom sa im začínajú otvárať oči. Pašované videá zo zahraničia nabúravajú skalopevné presvedčenie obyvateľov o prosperujúcej krajine, ktoré šíri štátna propaganda a ľudia začínajú strácať vieru v tamojší systém. Obyvatelia si čoraz viac začínajú uvedomovať, že nežijú v raji a pomaly nadobúdajú odvahu postaviť sa policajným zložkám, či armáde. Dúfam, že je len otázkou času, kým sa Severokórejčania vzoprú neľudskému režimu a vinníci budú potrestaní za zločiny proti ľudskosti.
Tady je ráj
Pozitíva
- pohľad na život v Severnej Kórei cez spomienky dieťaťa
- memento - pamätníci v Hjokovom príbehu objavia mnohé paralely s budovaním “žiarivého” socialzmu
Negatíva
- kniha je len v českom jazyku - slovenské vydavateľstvá opäť zaspali
