Garry Kasparov: Zima přichází
Varovanie a výzva. V týchto dvoch slovách je zhrnutý odkaz ruského šachového génia Garryho Kasparova. Autor varuje demokratické krajiny pred hrozbou diktátorských režimov a v záujme ochrany ľudských práv, ako aj v záujme zachovania svetovej stability vyzýva na ich ekonomický bojkot.
Aktuálna cena Zima přichází v slovenských e-shopoch: (Zdroj: Heureka.sk, )
Ja, Vladimir Putin.
“Lidé vždycky nějak zapomínají, že je mnohem snazší diktátora dostat k moci, než jej posléze odstranit.” (Str. 12)
Vladimira Putina “objavil” bývalý ruský prezident Boris Jeľcin, ktorý počas prvej dekády fungovania demokracie doviedol krajinu do finančného kolapsu, súrne potreboval dostať do vlády človeka nepoškvrneného korupčnými aférami. Dovtedy neznámy odchovanec KGB a agent FSB sa tak doslova zo dňa na deň stal premiérom a čoskoro, s výraznou Jeľcinovou podporou, zasadol do prezidentského kresla. Najprv ako zastupujúci prezident, potom, čo Jeľcin tri mesiace pred voľbami odstúpil, a po ľudovom hlasovaní v roku 1999 ako jasný víťaz prezidentských volieb. Podľa Kasparova išlo u Jeľcina o výhodný obchod. Jeho podpora Putina mala byť odmenou za záruky, že budúci ruský prezident jeho aj verných oligarchov nechá v pokoji užívať nadobudnutý majetok a nebude sa hrabať v korupčných kauzách. Rok 1999 podľa Kasparova znamenal koniec demokracie v Rusku.
Súčasného ruského prezidenta často prirovnávajú k Hitlerovi či Stalinovi. Podľa Kasparova sú tieto prirovnania na mieste, no na rozdiel od nich Putin neprišiel do Kremľa s diktátorskými ambíciami. Práve naopak. Návrh Borisa Jeľcina, aby sa stal zastupujúcim prezidentom, ho spočiatku údajne vydesil. Putin sa však veľmi rýchlo s nadobudnutou mocou vyrovnal. Oficiálne sa stal ruským prezidentom 7. mája 2000. Od tohto dňa začal podnikať kroky vedúce k upevneniu svojej moci.
“Co nemohl ovládat, tomu nevěřil. Jeho řešením bylo pokusit se dostat pod kontrolu všechno. Na rozdíl od totality Sovětského svazu, který svěřil veškerou kontrolu systému, začal Putin usilovat o totalitarizmus jednoho člověka, sebe sama.” (Str. 113)
Putin najprv schválil výnos, ktorým, podľa dohody, poskytol ochranu Jeľcinovi. Potom nasledovali opatrenia smerujúce predovšetkým k posilneniu armády a zničeniu ruských demokratických inštitúcií.
Médiá, plyn a ropa
Oligarchovia veľmi rýchlo pochopili, za koho majú kopať. Tí, ktorí sa postavili na nesprávnu stranu, čoskoro na to doplatili. Prvý bol mediálny magnát Vladimir Gusinskij, ktorý vlastnil prvý nezávislý kanál v Rusku – NTV a financoval prezidentskú kampaň Putinovho silného protikandidáta – moskovského starostu Jurija Lužkova. Putin sa ho po nástupe do úradu veľmi rýchlo zbavil. Pod zámienkou vykonštruovaného obvinenia Gusinského zatkli a jeho majetok skonfiškoval štát. Vladimir Putin týmto krokom zabil dve muchy jednou ranou – získal vplyv v dovtedy nezávislej televízii a ruskému ľudu ukázal, že vie potrestať tých, čo okrádajú národ. Po Gusinskom nasledoval Boris Berezovskij. Ten bol príliš dobre informovaný a politicky vplyvný na to, aby mohol zostať v Rusku. Navyše vlastnil ropnú spoločnosť Sibněfť a televíznu stanicu ORT, ktorých konfiškácia Putinovi opäť padla vhod. Dva roky po ich zatknutí nasledoval Michail Chodorkovskij. Jeho ropná spoločnosť Jukos zaznamenala počas prvých rokov Putinovej vlády ekonomický nárast. Ceny ropy stúpli a Chodorkovskij sa začal obzerať po medzinárodných partneroch, aby z Jukosu vytvoril veľkú nadnárodnú spoločnosť. Putin mal však s ruskými energetickými gigantmi úplne iné plány – ropu a zemný plyn chcel dostať pod kontrolu Kremľa. Okrem toho, že Chodorkovskij vlastnil ropnú spoločnosť, na ktorú si robil zálusk Kremeľ, previnil sa ešte aj tým, že bez povolenia Kremľa založil nadáciu Otvorené Rusko, cez ktorú podporoval rôzne projekty a charitatívne organizácie a dokonca sa netajil ani tým, že vo voľbách podporí opozičných kadidátov.
“Chodorkovskij investoval do Ruska, čímž se pro Putina stal legitimní hrozbou, a to ve všech směrech. Nebyl pod Putinovou kontrolou a nebyl skorumovaný.” (Str. 147)
Vraždy objednané Kremľom
Putin sa pred očami celého sveta vypracoval na bezohľadného diktátora, ktorý bez váhania využíva všetky výhody vyplývajúce z neobmedzenej moci. Vďaka štátnej kontrole médií, tvrdej cenzúre a korupcii bezpečnostných zložiek sa mu pracuje veľmi jednoducho. Ľudí, čo vedia príliš mnoho, necháva odstrániť. Ruský ľud ani západný svet sa pravdepodobne nikdy nedozvie celú pravdu o neprimeranom zásahu tajnej ruskej služby FSB počas dvoch rukojemníckych drám čečenských islamských teroristov v Moskovskom divadle na Dubrovke, či v Beslane. Ľudia, ktorí sa pokúšali viesť nezávislé vyšetrovanie týchto prípadov, alebo by boli mohli podať svedectvo, sú mŕtvi. Poslanca ruskej dumy Sergeja Jušenkova, ktorý viedol vyšetrovanie bombových útokov na ruské obytné domy zosnované podľa neho službou FSB na podporu vojny v Čečensku, a ktorý vyšetroval aj drámu v moskovskom divadle, úzko spolupracujúc s ruskou novinárkou, Putinovou kritičkou a odporkyňou režimu Annou Politkovskou, zastrelili v roku 2003. Annu Politkovskú sa v roku 2004 najprv pokúsili otráviť počas letu do Beslanu, čím jej zabránili, aby vystupovala ako prostredník vyjednávania a v roku 2006 ju zastrelili pred jej vlastným domom. V tom istom roku otrávili aj bývalého agenta ruskej tajnej služby FSB Alexandra Litvinenka, ktorý disponoval nebezpečnými informáciami a rozhodol sa prehovoriť. V roku 2009 zatkli a v ruskej väznici Butyrka umučili ruského audítora a právnika Sergeja Magnického, ktorý pracoval pre britsko-amerického investora Billa Browdera, a poukazoval na rozsiahlu korupciu bezpečnostných štruktúr a odhaľoval pranie špinavých peňazí. Kremeľ má na konte aj vraždu poslanca štátnej dumy Borisa Nemcova v roku 2015, ktorý sa chystal zverejniť vlastnú správu o ruskom vojenskom zásahu na Ukrajine. Vladimir Putin sa dodnes beztrestne zbavuje nepohodlných ľudí. Sám autor knihy priznáva, že sa v krajine už viac necítil v bezpečí a preto sa rozhodol pre emigráciu.
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
Imperiálne snahy a liknavý Západ
Súčasný ruský prezident však nie je hrozbou len pre vlastný ľud. Netají sa myšlienkou znovuzjednotenia Sovietskeho zväzu, pričom sa neštíti ani použitia nátlaku, hrozieb či názornej demonštrácie hrubej sily. Príkladom je vojna v Gruzínsku, ktoré, v snahe o získanie nezávislosti v roku 2008, narazilo na odpor ruskej armády. Putin, povzbudený nečinnosťou západného sveta rovnaký postup zopakoval aj v roku 2014 na Ukrajine po tom, čo krajina prejavila záujem o členstvo v Európskej únii. Jeho útočný a agresívny postoj západný svet síce vážne znepokojil, ale Kasparov je presvedčený, že vyjadrenie znepokojenia je vzhľadom na závažnosť činu nedostačným krokom. Takéto provokatívne konanie Kremľa už podľa neho vyžaduje prijatie tvrdých opatrení.
Vladimir Putin podľa Garryho Kasparova doposiaľ iba testoval, čo všetko môže robiť bez toho, aby jeho konanie zostalo viac-menej nepotrestané. Doterajší váhavý postoj západného sveta ho iba utvrdzuje v tom, že sa nemusí obávať. A podľa Kasparova je len otázkou času, kedy sa aj voči vonkajšiemu svetu prejaví naplno. Najprv si to odnesú krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a vôbec sa nedá vylúčiť, že Rusko pôjde aj za hranice impéria, čo mu súčasná situácia v Európe výrazne uľahčuje. Liberárno-demokratické krajiny si podľa Kasparova vážia prezupmciu neviny, no v prípade súčasného ruského prezidenta váhanie už dávno nie je namieste. Jeho vina je viac než očividná a za posledných desať rokov sa nazbieralo aj dostatok dôkazov na vznesenia obvinenia a odsúdenie vinníka.
“Už nejméně deset let ti, kteŕí Putina obhajují, z toho buď něco mají, nebo jsou to nebezpeční ignoranti.” (Str. 124)
Podľa Kasparova treba zasiahnuť čo najskôr a účinnou zbraňou by mohli byť peniaze. Putin, hoci je diktátor, sa nesnaží uzatvárať pred ostatným svetom. On a jemu verní oligarchovia nepohrdnú dobrým obchodom, účasťou na burze, či dobrou investíciou do luxusných nehnuteľností v zahraničí. Podľa Kasparova by preto zmrazenie zahraničných majetkov a ekonomický bojkot krajiny bol dostatočný trest za Putinovo správanie. Nervózni oligarchovia by tak čoskoro sami vyvinuli nátlak na umravnenie prezidenta a je celkom pravdepodobné, by sa obrátili proti nemu samému.
“Bojkot EU nebo i pořádná daň na ruské dodávky energie by znamenaly hrozbu úplného zničení ruské ekonomiky, jejíž přežití je nyní zcela závislé na energetickém sektoru. Evropě však chybí politická vúle k významné oběti v krátkodobém horizontu, jež by vyřešila mnohem větší dlouhodobou hrozbu, kterou Putin, pokud se mu nikdo nepostaví, pro globální bezpečnost a potažmo i pro její na globalizaci závislé ekonomiky představuje.” (Str. 13)
Autor v knihe čitateľovi prináša vierohodný obraz o vývoji krajiny od perestrojky až po súčasnosť. Mnohé udalosti, ktoré Garry Kasparov v tejto knihe popisuje, sú všeobecne známe. Autor ich však dáva do súvisu s dianím na medzinárodnej scéne, vďaka čomu ich čitateľ môže vnímať v širších súvislostiach a z nového uhla pohľadu. Pridanou hodnotou je aj vklad autora vo forme osobných skúsenosti a jeho názorov ako očitého svedka mnohých udalosti. Knihu tak možno považovať za dôveryhodný materiál a zdroj vzácnych informácií. K mnohým udalostiam sa dajú nájsť aj výborne spracované dokumenty, ktoré počas čítania odporúčam pozrieť si.
Trochu ma mrzí, že odobne, ako v prípade mnohých ďalších zaujímavých titulov, kniha je dostupná iba v českej verzii. Českého prekladu sa však slovenský čitateľ obávať nemusí. Číta sa ľahko.
Zima přichází
Pozitíva
- známe informácie podané v nových súvislostiach,
- vlastná autorova skúsenosť
- dôveryhodnosť a presvedčivosť
- informačná hutnosť
- logické a prehľadné usporiadanie udalostí
Negatíva
- knihe nemám čo vytknúť, azda iba to, že nemá slovenskú verziu
