Pán múch versus Ľudskosť
Keď som pred štyrmi rokmi prečítala Goldingov román Pán múch, bola som otrasená. Príbeh o mladých stroskotancoch, vytrhnutých z bežného života a odsúdených postarať sa o seba bez pomocnej ruky dospelých, obsahoval príliš veľa násilia a negatívneho pohľadu na ľudskú podstatu. Toto rané dielo Williama Goldinga – nositeľa Nobelovej ceny za literatúru – sa považuje za významnú súčasť literárnej klasiky 20. storočia. Nie som si však istá, či si Pán múch zasluhuje až takú pozornosť.
Ako píše Goldingov biograf John Carey z Oxfordu, dodnes vyzdvihovaný britský spisovateľ William Golding sa sám počas svojho života považoval za monštrum. Temnota, ktorú v sebe od detstva cítil, a ktorú preniesol do svojho prvého diela Pán múch, ho desila a celý život sa ju snažil utápať v alkohole. Bol tyran a sadista, učiteľ na chlapčenskej škole, ktorý neznášal deti a z toho povolania ho vyslobodili jeho prvé literárne úspechy, vďaka ktorým sa plne mohol venovať literárnej tvorbe. Sám seba považoval za tak zlého, že o sebe povedal: “keby som sa bol býval narodil v Nemecku, stal by som sa nacistom.” William Golding vo svojej prvotine vyjadril sám seba, svoj postoj a názor na ľudskú prirodzenosť. A tá bola podľa neho skrz-naskrz skazená. V tom, že svoje presvedčenie o skazenosti ľudskej civilizácie sa rozhodol vyjadriť vo fiktívnom príbehu, kameň úrazu nevidím. Zlé to začína byť vo chvíli, keď mu za tento jeho literárny počin začal nekriticky tlieskať celý svet a trvá to už takmer sedemdesiat rokov. Bez zamyslenia, bez diskusie.
S Pánom múch som sa dokázala vysporiadať po prečítaní knihy Ľudskosť od Rutgera Bregmana. Holandský autor je totiž na rozdiel od Goldinga presvedčený, že ľudia sú prirodzene dobrí a láskaví. To, že v našej spoločnosti prevláda opačný názor, je podľa Bregmana následkom dlhodobého prijímania správ o negatívnych stránkach ľudstva. Dobré príklady ľudského konania sú vo všeobecnosti potláčané a tak vzniká takzvaný nocebo efekt – ľudia uveria tomu negatívnemu, pretože to im je častejšie prezentované ako objektívna pravda. Autor Ľudskosti venoval jednu celú kapitolu práve Goldingovmu fiktívnemu príbehu. Počas výskumu ho totiž náhoda priviedla k podobnému príbehu, ktorý sa však odohral v reálnom živote kedysi v prvej polovici dvadsiateho storočia, keď sa skupina šiestich chlapcov kvôli roztopašnej hre na pätnásť mesiacov stratila na pustom ostrove v Tichomorí. Avšak skutoční chlapci v porovnaní s tými, ktorých stvorila Goldingova chorá myseľ, na ostrove nielenže prežili, ale dokázali po celý čas spolupracovať na zháňaní obživy a boli dokonca vo výbornej telesnej kondícii. Bregman sa osobne rozprával nielen s kapitánom Petrom Warnerom, ktorý chlapcov zachránil, ale mal možnosť spoznať aj posledného zo žijúcich účastníkov tohto dobrodružstva, ktorý mu život na ostrove Ata v spoločnosti mladých priateľov podrobne opísal.
A prečo o tom píšem? Goldingov Pán múch je ešte aj dnes maturitnou otázkou aj na slovenských školách. Mladým ľuďom sa tento temný príbeh bez bližšieho vysvetlenia a diskusie podáva ako alegória ľudskej civilizácie, čo považujem za tragédiu. Touto formou sa im vštepuje názor psychicky narušeného človeka ako fakt, ktorý mladí nekriticky prijímajú a odnášajú si ho do ďalšieho života. Netvrdím, že Goldingov román by som vymazala z učebných plánov. Extrémne riešenia nikdy neboli, nie sú a nebudú správne. Určite by však stálo za zamyslenie, či by nebolo vhodné vytvoriť diskusiu a v rámci nej ponúknuť mladým, dospievajúcim ľuďom názor z opačného spektra ako protipól ku Goldingovmu negatívnemu pohľadu na ľudstvo. Nech nie sú odsúdení prijímať ako objektívnu pravdu niekým sformulovaný a predložený názor, ale nech majú sami možnosť rozhodnúť sa, čomu budú veriť. Či budú považovať ľudskú civilizáciu (a seba ako jej súčasť) za skrz-naskrz skazenú, alebo v nich zvíťazí viera v hlboko zakorenené dobro človeka.
Rutger Bregman sa vo svojej knihe venuje skúmaniu ľudskej podstaty naozaj poctivo a jeho argumenty v prospech toho, čo nás robí ľuďmi, sú mimoriadne presvedčivé a povzbudivé. Jeho kniha môže byť protilátkou k negatívnym správam, ktorým sme dennodenne vystavovaní, a ktoré nás chcú presvedčiť, že ako živé bytosti nestojíme za nič.
Zdroj: https://www.spiegel.de/politik/william-golding-a-47d2b8e3-0002-0001-0000-000066568031
