Jean Hatzfeld: Stratégia antilop
My, ľudia sme všade na svete rovnakí, bez ohľadu na farbu pleti, národnosť či vierovyznanie. A to v dobrom aj zlom. Vieme byť srdeční a láskaví, ale aj závistliví a neprajní. A od závisti je len krôčik k nenávisti. Stačí správne mierená propaganda a my neváhame zodvihnúť zbraň trebárs proti susedovi.
Porovnať ceny >>
Pojem genocída sa nám najčastejšie spája s nacistickými vyhladzovacími tábormi. Nesmieme však zabúdať, že počas stalinského režimu zahynuli milióny ruských obyvateľov v gulagoch, čínsky komunistický režim cielene vyhladzoval Tibeťanov, v Kambodži od roku 1975 prišlo počas štyroch rokov genocídneho režimu Pol Pota a Červených Kmérov o život vyše 1,7 milióna obyvateľov. Rozpad Juhoslávie tiež sprevádzali etnické a náboženské čistky a krvavé 20. storočie “zavŕšila” genocída v africkej Rwande, kde počas troch mesiacov kmeň Hutuov vyvraždil desať percent populácie Tutsiov.
Francúzsky novinár a spisovateľ Jean Hatzfeld sa do africkej Rwandy v roku 1994 dostal ako korešpondent denníka Libération. Táto udalosť ho oslovila natoľko, že jej neskôr venoval tri reportážne knihy. Prvá – Dans le nu de la vie – vyšla v roku 2000 a autor v nej prináša svedectvá preživších a pozostalých obetí genocídy. Tri roky na to vydal spovede katov – Une saison de machettes. V roku 2007 trilógiu zavŕšil knihou La stratégie des antilopes, za ktorú získal Cenu Ryszarda Kapuścińského.
Vo svojej poslednej reportážnej knihe o Rwande sa autor vracia do africkej krajiny, aby sa na vlastné oči presvedčil o reálnom vplyve tzv. politiky zmierenia na spolužitie Hutuov a Tutsiov. Pozoruje zmeny v krajine aj v životoch obyvateľov. Na názor sa pýta Tutsiov, ktorým sa v roku 1994 s veľkým šťastím podarilo uniknúť smrti a priestor dáva aj omilosteným Hutuom, ktorí v tom istom roku počas troch mesiacov zbesilo vraždili, znásilňovali a zmrzačovali.
Medzi mlynskými kameňmi
“Spravodlivosť sa presadzuje uplatňovaním zákona, a zákon by krajinu položil na kolená. Trest dostalo okolo päťdesiat vinníkov, viac si krajina nemôže dovoliť.” (Tutsi Innocent Rwililiza, str. 129)
Po genocíde skončili vo rwandských väzniciach tisícky hutujských mužov, po ktorých zostali ženy a deti. Živiť väzňov však bolo dlhodobo neúnosné a v krajine navyše odrazu chýbala produktívna pracovná sila. Hrozila kríza. Štátna moc preto rozhodla o omilostení niektorých vrahov. Zároveň však musela prijať opatrenia, aby prepusteným Hutuom zaistila bezpečný návrat do života a zabránila Tutsiom v možnej krvavej pomste. Cieľom štátom kontrolovaného zmierovacie procesu bolo urovnať konflikt medzi kmeňmi a zabrániť hospodárskemu kolapsu krajiny, ktorá by inak bola vydaná napospas okolitým štátom.
“Keby sa ma opýtali na môj názor? Rozkázala by som postrieľať hlavných organizátorov a ich vodcov. Ale nič z toho sa nestalo, zahraničie vyvíjalo tlak, vláda sa prispôsobila a zvolila si cestu zmierenia. Nedokážeme uľaviť nášmu bôľu, hoci máme čo jesť. V jadre veci sa spravodlivosť vôbec nezaujíma o pocity ľudí, ktorí sa zachránili.” Prezrádza Tutsijka Claudine Kayitesi. V podstate hovorí za všetkých Tutsiov. Tí, čo prežili priam bytostne túžia po spravodlivom treste pre vinníkov, no zároveň si uvedomujú, že inej cesty pre krajinu niet. Jej slová potvrdzuje ďalšia zachránená Tutsijka Berthe Mwanankabandi: “Po genocíde nevládne žiadna spravodlivosť, pretože genocída sa vzpiera ľudskému rozumu. Treba dať prednosť poliam, zberu úrody, krajine, a preto aj vrahom a ich rodinám, ktorých je veľa a majú vplyv… Nie je to ľudská spravodlivosť, je to politika spravodlivosti.”
(pokračovanie článku nižšie)
[yuzo_related]
Vynútená ľútosť plus vynútené odpustenie rovná sa vrtkavý mier
V čom potom spočíva zmierenie bez zadosťučinenia pre obete a spravodlivého trestu pre vinníkov? Hovoriť verejne o genocíde je prísne tabu. Výnimkou sú pravidelné zasadnutia takzvanej gacagy – akéhosi občiansko-súdneho tribunálu. Jedine na týchto zasadnutiach majú Tutsiovia možnosť otvorene klásť Hutuom otázky, súvisiace s ich vražedným šialenstvom. Môžu sa pýtať, koho rukou padli ich rodinní príslušníci a kde sa nachádzajú ich pozostatky. Hutuovia, ak sa chcú vyhnúť väzeniu, musia odpovedať na otázky a označovať svojich spolupáchateľov. A tiež prejavovať ľútosť nad spáchanými činmi, hoci len málokedy sú takto vynútené vyznania úprimné. Práve preto sú zasadnutia pre mnohých Tutsiov už iba stratou času. Pochopili, že otváranie starých rán k ničomu nevedie. Hoci je to veľmi ťažké, zo všetkých síl sa snažia zabudnúť na minulé utrpenie a chcú žiť pre budúcnosť, v ktorej budú môcť prejsť popri hutuskom susedovi bez návalov panického strachu. Platí to aj opačne.
Oba kmene vďaka politike zmierenia zatiaľ žijú v mieri. Stretávajú sa v krčmách, vypomáhajú si na poliach, no žijú len vedľa seba, nie spolu. A tak človeku celkom prirodzene napadá otázka: Nie je celá politika zmierenia len povrchová náplasť, ktorá síce hnisajúcu ranu zakrýva, no nelieči? Ťažko povedať.
Rwanda dnes
Slovenskému čitateľovi prináša Stratégiu antilop Vydavateľstvo Absynt desať rokov potom, ako vyšiel francúzsky originál a dvadsaťtri rokov po samotnej genocíde. O tom, ako dnes dvanásťmiliónová Rwanda funguje, informujú mnohé médiá aj cestovatelia. Prezidentom krajiny je Paul Kagame (mimochodom Tutsi). V roku 1994 sa ako povstalecký veliteľ podieľal na ukončení genocídy a v roku 2000 prvýkrát zasadol do prezidentského kresla. Tento rok ho voliči do funkcie hlavy štátu zvolili po tretíkrát. Jeho stúpenci mu pripisujú zásluhy za ekonomický rozvoj a stabilitu v krajine, odporcovia ho kritizujú za autoritársky režim a zastrašovanie oponentov. Kagame vládne krajine oceľovou rukou a dodržiavaním ľudských práv si hlavu neláme. Západní ľudskoprávni aktivisti z jeho spôsobu vládnutia nadšení nie sú, no drvivá väčšina obyvateľov ho aj tak chce vidieť na čele krajiny. Možno práve preto, že ukončil krvavé masakre, ktoré sú ešte aj dnes pre mnohých Rwanďanov nočnou morou, a už dvadsaťtri rokov udržiava v malej východoafrickej republike vrktavý mier.
Priznám sa, doposiaľ žiadna kniha vo mne nevyvolala také protichodné pocity, ako práve Stratégia antilop. Na jednej strane nemôžem a nechcem súhlasiť s porušovaním ľudských práv kdekoľvek na svete a na rwandskú politiku zmierenia sa ako občan demokratickej krajiny pozerám trochu nedôverčivo. Chýba mi v nej oná spravodlivosť – potrestať kata a odškodniť obete považujem za elementárnu povinnosť demokratického právneho systému. Na druhej strane si však kladiem otázku, čo by sa stalo z Rwandy po genocíde bez prísnej politiky a štátom riadeného zmierovacieho procesu.
Reportážna kniha Jeana Hatzfelda vyvoláva veľa podobných otázok, no nedáva žiadne definitívne a uspokojivé odpovede, nediktuje, čo si má čitateľ myslieť, k akému záveru má prísť. A práve pre slobodu, ktorú poskytuje čitateľovi, pre možnosť zamyslieť sa, pre nutkanie pátrať ďalej po nastolenej téme považujem Stratégiu antilop za obrovský prínos pre slovenský knižný trh.
Porovnať ceny >>
Duchovia Rwandy – dokumentárny film
20 rokov po genocíde
Kinyarwanda – film
Jean Hatzfeld: Stratégia antilop
Pozitíva
- Nestrannosť
- Autentickosť
- Skutočné emócie, úprimné priznania, šokujúce odhalenia
- Priestor na premýšľanie
Negatíva
- Kniha vyšla v slovenskom preklade až desať rokov po vydaní originálu - nevypovedá o aktuálnom stave krajiny
