Časopis pre mladých – veľká diera na trhu printových médií

Áno, viem, že toto je knižný blog, ale ja musím. Nedávno totiž dokvitla domov moja 12-ročná dcéra neobvykle usmievavá. Zdrojom jej dobrej nálady bol časopis La femme, ktorým mi šťastne mávala pred očami, akoby to bol nejaký svetový zázrak. Kým som sa spamätala, s nadšením mi porozprávala, že aj jej kamarátky ho majú a že je fakt super.

Ako zodpovedná matka som si La femme poctivo prelistovala a zodpovedne som prehlásila, že  tento časopis rozhodne nie je pre 12-ročné dievčatá. Kým moja dcéra chodila týždeń zdutá, ja som horúčkovito zháňala vhodnú náhradu. Brázdila som po internete, pýtala som sa na mamičkovských fórach, ale k jednoznačnej odpovedi som sa nedopátrala. Zalovila som teda v spomienkach. Ja som na základnej škole odoberala Kamaráta. Bola to viac-menej povinná jazda všetkých začínajúcich adolescentov. Kamarát bol fajn. Zaujímavé články pre chlapcov a dievčatá, hlavolamy, krížovky, obligátny plagát. (Plagátmi hviezd 80-tych rokov som mala oblepené všetky steny na detskej. Dúfam, že moja dcéra s podobným nápadom nepríde.) Na strednej škole bol už Kamarát trápny a zamerala som sa na českú Dívku. Zakaždým ma stála moje týždňové vreckové, ale z každého nového čísla som sa tešila ako malá. V pamäti mi utkvel najmä fotopríbeh a listáreň (hlavne rubrika Tenkrát poprvé). Na návšteve u staršieho bratranca som zase horúčkovito listovala v časopise Bravo. Bol v nemčine, ale mne to neprekážalo. Stačili mi atraktívne fotky známych popových hviezd. Neskôr, keď som už zistila, že Dívka ma nemá čo viac naučiť, objavila som Evu a tej som bola verná až kým neprišli deti. To už moju pozornosť upútali mamičkovské časopisy.

Čo fungovalo u mňa, bude aj u mojej dcéry, pomyslela som si a vybrala som sa do novinového stánku pozrieť si vzorky. Dozvedela som sa, že tú “moju” Dívku vraj už nepredávajú. Vo výklade som zhliadla Top dívky, ale už titulná strana prezrádzajúca pikantný obsah ma presvedčila, že s mojou starou Dívkou má tento novodobý časopis spoločnú jedine cenu. (Tiež by stál moju dcéru týždenné vreckové.)  Prelistovala som si teda Kamaráta. Nič moc, musím povedať. Gýčová grafika, plytké témy. A hlavne mi pripadal vhodný viac pre chlapcov, ako pre dievčatá. Nakoniec som zobrala som do rúk Bravo girl. Tematicky sa mi zdal pre moju dcéru najvhodnejší, aj keď grafika tiež bola značne chaotická. Tešila som sa, akú radosť bude mať moje dieťa, že má takú chápavú matku. Žiadne výkriky nadšenia sa však doma nekonali. “Vieš o tom, že je to písané po česky?” opýtala sa ma znudene dcéra, keď časopis prelistovala. Samozrejme, že som vedela. Len som netušila, že jej to môže prekážať. Neuvedomila som si totiž jednu dôležitú vec: Ona už český jazyk nepovažuje za prirodzenú súčasť svojho života. Lenže “cudzí jazyk” nebol jedinou príčinou odmietnutia tohto farebného čuda plného plagátov.. Podľa nej je časopis nudný a nemá jej čo povedať. Vraj všetko, čo tam píšu, si nájde na blogoch a Youtube. A tak sme do údajne  “v rokoch 1991 – 2013 najčítanejšieho teenage časopisu pre dievčatá” načistili zemiaky. A keďže neexistuje časopis, ktorý by spĺňal kritériá atraktívnosti -násťročného dievčaťa a kritéria obsahu uvedomelej a zodpovednej mamy, rozhodla som sa, preglgnúť slinu nevôle a dovolila dcére aj naďalej kupovať La femme. Samozrejme, každé nové číslo prejde mojou prísnou cenzúrou a o sporných témach budeme spolu diskutovať.  

Ak by sa predsa len našlo vydavateľstvo, ktoré je ochotné investovať nielen do vreciek akcionárov, ale aj do zdravého vývinu našej mládeže, mám niekoľko nápadov na rubriky, ktoré by mohli naozaj fungovať.