Svetlana Alexijevič: Zinkoví chlapci (Audio)

Už nechcela písať o žiadnej vojne. Bála sa ďalších príbehov o ľudskom utrpení, o zbytočnej smrti. Práca na knihe o osudoch ruských žien vo Veľkej vlasteneckej vojne – Vojna nemá ženskú tvár –  ju, podľa jej vlastných slov, fyzicky aj psychicky úplne vyčerpala. Lenže v osemdesiatych rokoch začali sovietskym matkám a manželkám z Afganistanu voziť zinkové rakvy a Svetlana Alexijevič nevládala mlčať.

25. decembra 1979 napochodovala sovietska armáda do Afganistanu s cieľom pomôcť komunistickej Ľudovodemokratickej strane  budovať svetlé zajtrajšky a bojovať proti partizánskemu hnutiu mudžahedínov. Nové komunistické reformy v sociálnej a ekonomickej oblasti totiž úplne protirečili tradičnej moslimskej kultúre a náboženstvu, a tak je prirodzené, že moslimské obyvateľstvo sa búrilo.

“V našej, možnože naivnej viere sme boli až panensky čistí. Zdalo sa nám, že nová moc rozdáva zem a všetci ju preto musia s radosťou brať. A tu vidíme, že… roľník neberie zem! Že kto vôbec si, že môžeš dať zem, keď tá patrí Alahovi? Alah meria a dáva. Zdalo sa nám, že vybudujeme strojné a traktorové stanice, dáme im traktory, kombajny, kosačky a celý život sa zmení. Ľudia sa zmenia. A tu vidíme, že… tie stanice ničia! Vyhadzujú naše traktory do vzduchu, ako by to boli tanky. Zdalo sa nám, že myslieť na Boha v čase letov do vesmíru je smiešne. Trápne! Poslali sme do vesmíru afganského chlapca… Že aha, vidíte, je tam, kde váš Alah. A tu vidíme, že… civilizácia nemôže otriasť islamským náboženstvom…” (Radový vojak, delostrelec, str. 216)

Zinkoví chlapci (Svetlana Alexijevič) SK (Nobelova cena 2015) môžete kúpiť v e-shopoch za cenu od (Zdroj: Heureka.sk)
Porovnať ceny >>

Doma, v Sovietskom zväze, sa však o vojne nehovorilo. Vojakov – dobrovoľníkov – vábili na teplé podnebie, vidinu dobrého zárobku a lákavú možnosť priviezť si domov nedostatkový tovar. Ale v prvom rade na hrdinskú službu Vlasti. Ruskí muži a ženy oficiálne pomáhali bratskému národu v ekonomickom a sociálnom rozvoji. Neoficiálne okupovali cudzie územie, plnili rozkazy, zabíjali nevinnych a zbytočne zomierali. Naspäť do Vlasti ich posielali psychicky zlomených, fyzicky poznačených, alebo rovno v zinkových rakvách. A obyvateľstvo Sovietskeho zväzu naďalej žilo zmanipulovanými informáciami, nad ktorými úzkostlivo bdela sovietska cenzúra. “Ubezpečujú nás, že “ohraničený kontingent” sovietskych vojsk pomáha bratskému národu budovať mosty, cesty, školy, rozvážať hnojivá a múku po kišlakoch a sovietski lekári a lekárky pomáhajú odrodiť afganské ženy.” Tieto slová si bieloruská novinárka v júni 1986 poznačila do svojho zápisníka. V septembri 1988 Svetlana Alexijevič odchádza do Kábulu, aby na vlastné oči videla vojnu, o ktorej sa v Sovietskom zväze tak zaryto mlčí.
(pokračovanie článku nižšie)

Prečítajte si tiež
Ondřej Kundra: Putinovi agenti Dvadsaťsedem rokov po nežnej revolúcii sa v Európe veľa vecí zmenilo. Krajiny bývalého východného bloku sa stali súčasťou západných vojenských, politi...
Ryszard Kapuscinski: Impérium Ak by som mala čo najstručnejšie charakterizovať knihu poľského novinára Ryszarda Kapuscinskeho Impérium, asi by som povedala, že sú to fotografie And...

“V pozorovaní cudzej statočnosti a ochoty podstupovať riziko je niečo nemravné. Včera sme išli na raňajky do jedálne, pozdravili sme strážcu. O polhodinu ho zabila črepina z míny, ktorá náhodne zaletela do základne. Celý deň som sa snažila spomenúť si na tvár toho chlapca.” Zapísala si Svetlana Alexijevič 12. septembra. A deň sa ešte ani zďaleka nekončí: “V nemocnici som na posteľ afganského chlapca položila plyšového medvedíka. Hračku si vzal zubami a tak sa s úsmevom hral – nemal ruky. “To strieľali tvoji Rusi,” preložili mi slová jeho matky.” Novinárka počúva, vníma, snaží sa nasať atmosféru, zachytiť rozhovory vojakov, zapamätať si tváre, ktoré už možno po ďalšom boji neuvidí…

Počas deväťročného vojnového konfliktu prišlo o život vyše pätnásťtisíc vojakov sovietskych ozbrojených síl. Zostali iba zúfalé matky, ktoré sa dnes stretávajú na cintorínoch, nešťastné vdovy, siroty… Mnohí vojaci sa vrátili zmrzačení na tele, takmer všetci na duši. Zadosťučinenia sa nedočkali, nikto ich nepovažoval za vojnových hrdinov, ako kedysi báťuškov z Veľkej vlasteneckej vojny. Sovietska invázia v Afganistane im ukradla život, obrala ich o česť, o ľudskú dôstojnosť. A rovnako ako celých deväť rokov, aj po vojne všetci mlčali. Nebolo sa totiž čím chváliť.

Svetlana Alexijevič sa rozhodla tvrdohlavé mlčanie pretrhnúť a pichá priamo do najbolestivejšieho miesta. Vojnu sa snaží vnímať cez jednotlivca, jeho vlastnú priamu či nepriamu skúsenosť. Výsledkom jej snahy je kniha plná emotívne silných výpovedí bývalých vojakov, zdravotných sestier, civilných zamestnankýň, matiek, manželiek.  Publikované svedectvá sú plné trpkosti, smútku, zúfalstva, krutosti, no hlavne vypustili hromadiaci sa hnis z dlhodobo neliečenej rany – celú nepríjemnú pravdu, ktorú sa nikto nemal a možno ani nechcel dozvedieť. Dôkazom je aj následný dvojročný súdny spor s autorkou. Zápisy s výsluchov a svedeckých výpovedí čitateľ nájde v poslednej časti knihy.

Zinkoví chlapci (Svetlana Alexijevič) SK (Nobelova cena 2015) môžete kúpiť v e-shopoch za cenu od (Zdroj: Heureka.sk)
Porovnať ceny >>

Slovenskému čitateľovi prinieslo knihu Zinkoví chlapci Vydavateľstvo Absynt, ktoré ju vydalo v rámci úspešnej edície Prekliati reportéri v roku 2016.

Tu nájdete bližšie informácie o sovietskej intervencii Afganistane.

Zinkoví chlapci

Zinkoví chlapci
9

Celkový dojem

9.0 /10

Aktuálnosť témy

10.0 /10

Spracovanie

10.0 /10

Udržanie čitateľovej pozornosti

10.0 /10

Výchovno-vzdelávací charakter

6.0 /10

Pozitíva

  • svedecké výpovede reálnych ľudí, ktorých sa vojna Afganistane priamo či nepriamo dotkla
  • silné emócie

Negatíva

  • žiadne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *