Staré ale dobré 4. časť – Margita Figuli, Babylon

Počas letných mesiacov sa mi do rúk dostal historický román Margity Figuli Babylon. Dvojzväzkové dielo si ukrojilo  pomerne veľký kus z môjho voľného času, ale čítanie stálo za to. Babylon sa s menom Margity Figuli nespája tak automaticky ako jej notoricky známa novela Tri gaštanové kone, či iné kratšie prózy. Jednoznačne však patrí k dielam, ktoré slovenskú literatúru reprezentujú v tom najlepšom svetle.

Autorka umiestnila dej románu do obdobia pádu Novobabylonskej (Chaldejskej ríše), teda do roku  539 pred naším letopočtom, kedy vďaka zrade babylonských kňazov padlo Mesto Miest (Babylon, Bábel) do rúk perzského kráľa Kýra II. Vojna medzi Chaldejskou ríšou reprezentovanou kráľom Balsazárom a Perziou pod vedením kráľa Kýra tvorí v románe jednu z troch hlavných dejových línií. Ďalšími dvomi sú ľúbostný trojuholník (generál Neuzardar – dievča z ľudu Nanai – perzské knieža Ustiga) a  boj o moc vo vnútri ríše (kráľovská moc – vojenská moc – kňazská moc). Všetky tri dejové línie sa navzájom prepletajú a ovplyvňujú, vďaka čomu sa pred čitateľom rozvíja pútavý príbeh.

Podobne ako v novele Tri gaštanové kone, aj vo svojom historickom románe zostala autorka verná tematike morálnych hodnôt a čistote citov, ktoré aj v tomto príbehu zohrávajú hlavnú úlohu. Dobro a zlo vniesla do príbehu cez charaktery románových postáv, ktoré určujú ich správanie a konanie a ovplyvňujú dej. Na kráľovskej úrovni proti sebe stoja ctibažný, zhýralý, nestabilný a slabý kráľ Balsazár a mocný, rozvážny, spravodlivý kráľ Kýros. V rámci vojenskej spoločenskej triedy na seba narážajú slávny a statočný chaldejský generál Nebuzardar a jeho zástupca – závistlivý zradca San Uri. Aj medzi kňazmi môžeme nájsť protipóly charakterov. Na strane zla stojí zákerný veľkňaz Isme Adad, na opačnej strane barikády múdry kňaz Ulu. No a, samozrejme, aj najnižšia spoločenská vrstva má reprezentantov dobra a zla zastúpených v postavách čistej a úprimnej Nanai a jej buričskom bratrancovi Surmovi.

Hlavným hrdinom Margita Figuli prepožičala neporaziteľnú moc lásky, ktorá je na viacerých miestach románu oslavovaná ako najvyššia ľudská hodnota. A nejde tu len o čistú a úprimnú lásku medzi mužom a ženou, ale aj lásku v zmysle úcty voči dobrému a chrabrému veliteľovi, ktorú Nebuzardarovi prejavujú jeho vojaci, či v zmysle neochvejnej vernosti, ktorú prejavujú Kýrovi poddaní svojmu múdremu kráľovi, alebo lásku k vlasti v zmysle hrdosti na svoj pôvod. Láska tu navyše figuruje aj ako nekonečná studnica múdrosti a protipól nenávisti.

Predstaviteľka prózy naturizmu sa nezaprela a aj v tomto románe je viditeľné úzke prepojenie človeka s prírodou. Prírodné javy sú tak často predzvesťou ďalšieho deja, rastliny predpovedajú osud človeka, ročné obdobia ovplyvňujú chod udalostí. Pri vonkajších aj vnútorných popisoch postáv si autorka veľmi často pomáha básnickými prostriedkami (vzletné metafory, prirovnania) a tak niektoré pasáže miestami nadobúdajú až lyrický charakter. Lyrické prvky sú ale dávkované v akurátnej  miere a na miestach, ktoré si to vyžadujú, čiže nepôsobia rušivo, ani gýčovo.

Margita Figuli sa v románe predviedla ako výborná rozprávačka. Farbisté popisy Babylonu, Mesta Miest – jeho ulíc, budov, svatýň, detailné popisy prírody – tvarov, vôní či farieb – dokážu čitateľovi navodiť tú správnu atmosféru a pocit osobnej účasti v mieste diania. Aby autorka mohla čitateľovi sprostredkovať takýto zážitok, iba jej vlastná fantázia, nech bola akákoľvek nekonečná, by jej nepostačovala. Román je navyše plný historických faktov. Som preto presvedčená, že jeho písaniu predchádzali dlhé hodiny dôkladného štúdia tejto časti dejín Chaldejskej ríše a Starého zákona. Čas strávený nad historickými textami ovplyvnili aj jazyk a štýl románu, čo však príbehu vôbec neuškodilo. Práve naopak, dodalo mu na dôveryhodnosti.

Vzhľadom na charakter boja dobra a zla, ktorý je typický pre rozprávkové príbehy, v historickom románe Babylon čitateľ automaticky očakáva víťazstvo dobra. Nie je to však víťazstvo v takej podobe, ako sme naň zvyknutí z rozprávok. Osudy románových hrdinov sa v podstate končia tragické. Spolu s tragickosťou však kráča ruka v ruke aj nádej, ktorá prináša osvietenie, vnútorné oslobodenie a vieru v lepšiu budúcnosť. A hoci dej románu sa odohráva niekoľko storočí pred vznikom kresťanstva, zo záveru románu je veľmi cítiť dobre známu myšlienku z Nového Zákona.

“A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri: no najväčšia z nich je láska.” (1 Kor 13,13)

Málo známy román Margity Figuli považujem za výborné dielo: Nielen pre voľbu témy a spôsob spracovania a podania, či niekoľkonásobné vrstvenie, v ktorom sa čitateľ dosýtosti môže prehrabávať, ale hlavne kvôli jeho nadčasovosti. Príbeh o páde slávnej ríše sa síce odohráva v roku 539 pred naším letopočtom, ale všeobecne platné myšlienky sa dajú osadiť do ktoréhokoľvek obdobia ľudských dejín, dokonca sú aktuálne aj v súčasnosti. Preto si myslím, že o tomto tak trochu zabudnutom diele Margity Figuli by sa malo rozprávať viac a aj z tohto dôvodu som si ho zvolila do rubriky Staré ale dobré. Nie je to bestseller v dnešnom ponímaní, ani ľahké čítanie na dobrú noc, ale verím, že sa nájdu čitatelia, ktorý Babylon objavia, oprášia jeho stránky a začítajú sa do príbehu o človeku a ľudstve. Poteší ma, ak bude vašou motiváciou práve táto (podotýkam, že veľmi stručná) charakteristika románu, ktorou vzdávam hold veľkej Figuličke.

PS: Román obsahuje množstvo krásnych a múdrych myšlienok. Poteší ma, ak si v ňom každý nájde tú svoju naj a podelí sa o ňu s ostatnými fanúšikmi našej stránky.